Komlóšsky farár, Ľudovít J. Hrdlička krisTína esTera szudová
Príspevok hľadá odpoveď predovšetkým na to, ako sa Ľudovít Jaroslav Hrd-lička ako znovuzvolený farár dostal v roku 1904 do Komlóša na post zosnulého Kolomana Csermáka1 (1873 – 1903) a stal sa druhým farárom popri Pavlovi Gaj-dácsovi (Gajdács, 1896/2006, s. 141 – 146).2 Vo svojom autobiografickom diele
„Spoveď a účtovanie exulanta“ sa identifikoval ako Dolnozemec, 4/5 svojho ži-vota prežil v iných dolnozemských osadách (Nadlak, Sarvaš) a na území dnešné-ho Slovenska (Prešporok, Myjava, Turany, Turčiansky Sv. Martin a napokon Bra-tislava). Dokonca i svoje memoáre venoval Komlóšanom, u ktorých pracoval medzi r. 1904 – 1920. Ako o tom sám písal: „hľadali sme sa a našli sme sa…“
(Hrdlička, 1945, s. 5). Za akých okolností sa sem dostal, na to sa pokúsi dať od-poveď tento príspevok.
Hrdlička pôsobil v Turanoch od 31. marca roku 1898. Jeho voľba za tamoj-šieho farára (Dunáninneni egyhk. jkv., 1898, s. 15) nebola však bezproblémová, a to v dôsledku dlhodobo sa ťahajúcich vnútorných problémov v miestnej cirkvi, ktoré zhoršoval spor medzi maďarským zemepánom a hlavným slúžnym turčian-skej stolice Attilom Újhelyim a slovenským národovcom Andrejom Halašom, ktorí zápasili o post cirkevného dozorcu obce (Egyetemes jkv., 1897, s. 12 – 14;
1898, s. 15; 1899, s. 44).
Hrdličkov ťažký boj pokračoval i pri uchádzaní sa o post farára v Komlóši:
„Už sama voľba neobišla sa bez dramatických bojov. Na jednej strane stál celý štátny a cirkevný aparát, na druhej ľud pod vedením nebohého dr. Mičátka a miestneho cirkevníka Štefana Francisciho. Statoční Komlóšania vyvolili si z 20 natiskovaných úradných kandidátov z kandidácie vylúčeného panslavského
1 Ortografia priezvísk a krstných mien použitá v príspevku sa zhoduje s formou mien nachádza-júcich sa v prameňoch, resp. sa zhoduje s tým, ako si to dotyční používali, uprednostňovali (Veres, Csermák, Gajdács, Margócsy, atď.). V slovenskej podobe sú uvedené iba v citácií z člán-kov slovenských časopisov.
2 Po roku 1830 založili v komlóšskej cirkvi druhú farársku stanicu. Od 1882 pracoval v Komlóši Pavol Gajdács (1847 – 1929), farár, spisovateľ, priateľ Kolomana Mikszátha, niekdajší učiteľ čabianskeho a sarvašského gymnázia.
kňaza Hrdličku“ (Slovenský denník, 1933, s. 3). Dôvod, prečo sa odhodlal odo-vzdať svoju prihlášku práve na komlóšsku stanicu, podáva vo svojom Spovedi:
„I riešil som prijať váš pokyn a prípadne i voľbu a boj, tým viac, že som vlastne akosi podvedome aj ja hľadal vás, totiž nejaký väčší dolnozemský sbor, podobný nadľackému, v ktorom som sa zrodil a kde môj otec, ba i materinský starý otec účinkovali“ (Hrdlička, 1945, s. 3).3 Na jeho rozhodnutie určite vplýval i fakt, že ako seniorátny notár turčianskeho seniorátu spolupracoval s Jánom Miloslavom Hodžom, ktorý neskôr spolu s Martinom Braxatorisom4 nahovorí mladého Hrd-ličku, aby si v roku 1904 podal prihlášku na uprázdnené miesto farára v Sloven-skom Komlóši.
„Charakteristika cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši v 19. – 20. storočí “
Keď si pozrieme počet obyvateľov, v tom období žilo v Turanoch 1960 – 1970 ľudí. Počet obyvateľov komlóšskej ev. cirkvi predstavovalo 9415 duší (prevažne Slovákov), kým podľa oficiálneho sčítania ľudu z roku 1900 bol celkový počet obyvateľstva mestečka 10 235 (KSH, 1997, s. 164). V tomto čase sa komlóšska stanica v korešpondencii slovenských evanjelických predstaviteľov a v tlačových správach spomína ako jedna z najdôležitejších evanjelických fár na Dolnej zemi.
O tom, aké pomery vládli v komlóšskej ev. cirkvi, napísal komlósšky ev. fa-rár Michal Zeman (vo funkcii 1931 – 1953) toto: „Avšak pokým bohatstvo cirkvi a veriacich narástlo, rástol počet ľudí a škôl, tak ubúdala láska k cirkvi a zanie-tenie viery. Zostavovali konventné predpisy a tiež stavali novú školu. Napriek tomu je život zhromaždenia katastrofálny. Niekedy sa konali už dve zasadnutia, raz presbyterské, raz všeobecný cirkevný konvent. Ale to všetko bolo dobré len na to, aby mohli uraziť jeden druhého pomocou najhoršími »urážkami a ob-scénnosťami“ (Zeman, 1951, s. 6). Môžeme konštatovať, že ľudia prinášali osob-né problémy na zhromaždenia, kde mali možnosť uraziť dotyčosob-ného „nepriateľa“:
„A ak by vnútorný rozklad evanjelickej cirkvi v obce nestačil, pomohli z vonka pomocou otázkami národnostnej príslušnosti napr. v prípade keď Valné zhro-maždenie rozhodlo, že z desiatich cirkevných škôl bude vyučovacím jazykom slovenský v deväť a iba v jednej škole bude maďarský.“ Zeman videl dôvody tohto úpadku v tom, že sa z malej cirkvi vyvinula „mamutná cirkevná obec“
3 Hrdličkov otec bol nadlacký farár Karol Hrdlička (3. 12. 1837 – 27. 7. 1908), starý otec z matki-nej strany nadlacký farár Samuel Krištoffy.
4 Ján Miloslav Hodža (19. 7. 1856 – 7. 5. 1941), nevlastný brat Milana Hodžu, od r. 1887 farár v Sučanoch, podsenior a neskôr senior turčianskeho seniorátu až do r. 1918. Martin Metod Bra-xatoris (2. 5. 1863 – 26. 8. 1934), syn slovenského básnika Andreja Sládkoviča, po 1887 kaplá-nom v Nadlaku, v Liptovskom Sv. Mikuláši, v Brezovej pod Bradlom, od r. 1892 bol farárom v Senici.
a pre kňazov bolo ťažšie vykonávať svoju činnosť, ako sa to dá v prípade malej cirkevnej obce (Szudová, 2018, s. 126 – 128).
V prvom desaťročí 20. storočia nastalo obdobie úpadku, keď cirkevní úradníci a hlavný kurátor celkom zanedbali finančné záležitosti cirkvi. Dokonca sa potvrdi-lo aj podozrenie zo sprenevery. V čase kandidácie na post farára prebieha vyšetro-vanie proti Gajdácsovi a jeho klike, a preto sa mohlo zoskupenie okolo Roľníckeho spolku posilniť. Ich vodcom bol Štefan Svetozár Francisci, ktorý často písal do ča-sopisu Dolnozemský Slovák o tom, aké pomery sú v Komlóši. O založení Roľníc-keho spolku podal správu v roku 1903 „Roduverný“, ktorý píše o tom, že spolok má už 120 ľudí a „My sme tu Slováci, ale ešte zaostalí, lebo nemáme vodcov, ktorí by národ v materinskom jazyku vzdelávali. Máme tu síce 10 učiteľov cirkevných evanjelických, lenže málo držia s národom, vlastenčiť áno, to rozumejú.“ O tom, ako stála cirkev v tomto období, píše takto: „Naša cirkev, kým ju v materinskom jazyku spravovali, dobre si stála, ešte aj zvyšku mala, ale ako sa nesrozumiteľne spravuje, tak hyne, aj na majetku, aj na mravnosti upáda…“ (Dolnozemský Slovák – ďalej aj DS, 15. 1. 1903, s. 38). V novembri sám Francisci píše redaktorovi, že
„Niečo potešiteľného nemôžem vám ani ja napísať. Všade bieda a neporiadok.
Najmä tá naša evanjelická cirkev, tá veru špatne vyzerá. Jej predstavení žijú viac svetu a jeho márnosťiam, nežli Bohu“ (DS, 15. 11. 1903, s. 13).5 Po týchto slovách asi nie je prekvapujúce, že Slováci zoskupujúci sa okolo Roľníckeho spolku a okolo Francisciho začali v roku 1903 po smrti Csermáka hľadať práve slovenského ná-rodnostného farára, ktorý by im najviac rozumel.
Súbeh na komlóšsku evanjelickú faru
Úradný časopis ev. cirkevných dištriktov Evangélikus Egyház és Iskola uve-rejnil súbeh na jednu slovenskú komlóšsku ev. faru 3. marca v roku 1904. Podľa výpisu hľadajú farára, ktorý môže slúžiť v slovenskom a v maďarskom jazyku (EEI, február 1904, s. 106).6
V liste Pavla Gajdácsa z 8. marca nájdeme zaujímavé svedectvo o tom, ako vlastne kortešovali Slováci na konvente v prospech slovenských farárov. Gajdács píše seniorovi Veresovi: „Štefan Francisci reklamoval, že náš súbeh na farársku stanicu nebol uverejnený v nejakom slovenskom časopise. My, ja, a pán poddozor-ca, jednak sme sa pokúsili o to, aby sme ho uspokojili, že tento súbeh aj tak brajú na vedomie aj slovenskí farári…“ Ale keďže tvrdí, že „takéhoto človeka sa pre-sviedčať nedá“, a keď to aj pán senior považuje za vhodné, tak by ho poprosili, aby nechal súbeh uverejniť v nejakom slovenskom časopise (Gajdács, 8. 3. 1904).
5 Podpísaný je Štefan Francisty, poľný robotník.
6 Súbeh podpísali Daniel Haviar ako dištriktuálny dozorca v Sarvaši a Jozef Veres ako senior v Orošháze 29. februára 1904. Opätovné vypísanie súbehu uverejnili 10. marca.
Martin Braxatoris a Ľudovít Hrdlička ako kandidáti Komlóšanov
„…Potrebovali ste duchovného vodcu, farára, a hľadali ste muža svojské-ho, vyznavača zdedeného ducha živej pravovernosti a zastancu jazyka otcovské-ho.“ Touto vetou pokračoval Hrdlička svoje účtovanie Komlóšanom (Hrdlička, 1945, s. 5), ale také isté argumenty na podporu voľby slovenského farára za nové-ho vodcu komlóšskej ev. cirkvi nachádzame aj v časopise Dolnozemský Slovák.
Keď sa konali ešte len prípravy na voľbu farára, korešpondent Dolnozemského Slováka s podpisom Známy napísal o nálade panujúcej na všeobecnom cirkev-nom konvente v Komlóši 22. februára roku 1904 toto: „Priebeh konventu bol búrlivý, dotyčný prípis p. seniora bol slov. sboru maďarsky čítaný, a my sme nie natoľko znalí maďarčiny, aby sme úradné listiny na prvé počutie porozumeli;
nevedeli sme, o čom máme dľa neho pojednávať, preto bol na požiadanie aj slo-vensky vysvetlený.“ Za vysvetlenie v slovenčine hlasovalo do 1000 ľudí, proti nemu len 3, aj to podľa dopisovateľa rodení Slováci (DS, 15. 3. 1904, s. 54). Na konvente rozhodli tiež o tom, že si na próbu povolajú i farárov z Horniakov, asi preto, lebo im to prikázal seniorov kaplán Martin Cinkocky, ktorý je podľa opisu
„chlap veľký, ale v slovenčine slabý, ustavične izíka, že sa vraj teraz chce po slovensky učiť“! Tento jeho plán nepovažovali za chvályhodný, ale skôr smutný,
„veď kňaz má úplne a dokonale ovládať bohoslužobnú reč“. Kázal im aj farár Adolf Okályi z Bánomky (dnes Gádoros), o ktorom dostávame nasledovný opis:
„odporúčajú ho nám košutisti, že vraj čistý Slovák z Liptova; nuž prečo nekáže Bánomčanom slov., veď sú to väčšinou Sarvašania“. Svoj referát končí tým, že cirkev má právo zvoliť si toho, koho chce, „lebo voľba farára je vážna vec, v ži-vote cirkvi významná, ktorá môže na dlhé a dlhé roky dobre alebo zle vplývať na vývin cirkve.“ Asi preto sa mohlo stať, ako sa to môžeme dočítať v Hrdličkovom diele, že mnohí z Komlóša písali i do Senice Martinovi Braxatorisovi, synovi Andreja Sládkoviča, aby kandidoval na post farára. Keď od neho neprichádzala odpoveď, napísali aj Hrdličkovi do Turian, ktorý, podľa svojich slov, najprv šiel osobne Braxatorisa nahovárať, aby komlóšskej žiadosti vyhovel. Braxatoris sa odvolával na pokročilý vek a začal presvedčovať Hrdličku, že je na Komlóš pria-mo predestinovaný – „mladší, bojaschopnejší a k tomu Dolnozemec“. Vzhľadom na to, že po r. 1887 bol kaplánom u Andreja Seberíniho v Nadlaku, v rovnakom čase, keď tam pracoval Hrdličkov otec Karol Hrdlička, mohol to brať ako osobnú vec dopomôcť mladému Dolnozemcovi, aby sa dostal na post farára do geogra-fickej blízkosti svojho staručkého otca (Hrdlička, 1945, s. 6).7 Popravde bol Bra-xatoris iba o desať rokov starší ako mladý Hrdlička, preto argument týkajúci sa jeho veku nemôžeme brať ako vážny dôvod zrieknutia sa kandidácie. Okrem toho možno vedel, že ako syna slávneho slovenského básnika ho senior nepustí
7 Braxatoris i Karol Hrdlička prekladali dielo Petőfiho, asi aj preto mohli nadviazať priateľstvo, ako na to poukazuje samotný Ľudovít Hrdlička, keď Braxatorisa nazve „otcovský to priateľ“.
do kandidácie len tak ľahko. Tiež možno predpokladať, že ako 41-ročný by sa už nerád miešal do národnostných bojov na Dolniakoch, na čo by mal mladší Ľudo-vít J. Hrdlička (syn Karola Hrdličku a zároveň zať Karola Viesta) viac odvahy a sily (Hrdlička, 1945, s. 8).8
O tom, aká atmosféra panuje na Komlóši, písal takto: „Sú tam rozhárané pomery, nepokoje, bude tam práce i bojov dosť, to vieme, ale budete mať za se-bou zachovalý, zdravý a verný ľud.“ Ako ukážku tamojších pomerov ukázal mladému farárovi maďarskú knihu Gajdácsa Tótkomlós története z roku 1896, ktorú mal vo svojej knižnici (Hrdlička, 1945, s. 6; Kmeť, 2011, s. 62 – 65).9
Našla sa odpoveď Braxatorisa, ktorú tlmočil Komlóšanom prostredníctvom listu adresovaného Istvánovi Franciscimu (t. j. Štefan Svetozár Francisci). Podľa poštovej pečiatky ho poslal zo Senice 7. apríla 1904. Žiaľ, prvá časť listy chýba, ale zvyšok nám vyjasní, že hoci sa Braxatorisovi páči myšlienka, že ho chcú kan-didovať, „ale Vám môžem povedať, že sa aj trochu ostieskam a obávam o pokoj a shodu bratskú v slávnej cirkvi komlóšskej. Nemôžem a nesmiem tajiť, že som ja skutočne písal pánu seniorovi Vere(šovi)…“ Tu časť chýba, ale z listov Braxato-risa adresovaných Veresovi vieme, že najprv kandidoval 12. marca, potom svoju prihlášku 17. marca odvolal. Dňa 2. apríla zase píše, že svoje odvolanie urobil ľahkomyselne a k tomu aj nezákonne, a preto sa kandidatúry nevzdá (EOL, Bé-kési egyházmegye, 1904 – XCIV-1, 52. šk). V liste adresovanom Franciscimu dáva komlóšskym voličom vysvetlenie, zároveň aj dobrú radu: „Vyznám úprim-ne, že radšej by som prišiel na Komlóš s usrozumením pána seniora i pána bis-kupa, ako proti nemu, lebo neviem, či by to bolo i Vám i mne užitočné. Hľaďte tedy, prosím, radšej v duchu tichosti, nakoľko možno v tejto vážnej veci pokra-čovať“ (Levél T. Francisci István földbirtokos úrnak Tótkomlós (Békés megye).
EOL, Békési egyházmegye, 1904 – XCIV-1, 52. šk).
Zaujímavé, že počas kandidácie sa aj on, aj Hrdlička odvolávali u seniora na to, že im mnohí z Komlóša písali a prosili ich, aby kandidovali, a z listu Braxato-risa vieme ich mená, boli medzi nimi aj Ján Karas, Ján Povážay, Ján Franko so spoločníkmi, ale aj Julius Styk (EOL, Békési egyházmegye, 1904 – XCIV-1, 52. šk).
Braxatoris ďalej prosí Komlóšanov, že „ak budem kandidovaný na próbnu kázeň, ponechajte si ma, prosím, dľa možnosti, na ostatok” – ale nakoniec sa tam ani nedostane. Možno aj preto, lebo medzi dištriktuálnymi spismi nachádza-me dva listy, ktoré sú síce napísané po maďarsky, no i na pravopise vidieť, aj z istých slov sa dá vycítiť, že ich napísali Slováci, jednoduchí roľníci. Tiež podľa toho, že sa opakujú tie isté výrazy, im ich možno nadiktoval niekto, kto vedel
8 Podľa Hrdličku ho na podanie prihlášky nahovorili aj Jur Janoška a Ján Miloslav Hodža.
9 Gajdácsova kniha je po maďarsky napísaná, hrubá, preto mohla byť aj drahá, podľa Michala Francisciho, čabianskeho farára pochádzajúceho z Komlóša „a preto, lebo je kniha obsiahla, takže si ju len majetnejší vedeli zadovážiť“.
presne, aká správa vyvoláva u seniora najväčší ohlas. Podstatou je, že istého Bra-xatorisa, nejakého pansláva, chcú sem priviesť socialisti (t. j. Roľnícky spolok), je vraj kamarátom učiteľa Styka, preto by v osade nastal v budúcnosti veľký nepo-koj. A to všetko môže podľa autorov listov vyvolávať aj to, že sa nakoniec nebu-dú smieť po maďarsky rozprávať a ani vyučovať v školách. Dodajú, že i teraz sú nepokoje a problémy, lebo títo panslávi sa na istých konventoch vždy búria. Svoje listy končia prosbou, že by chceli pána seniora láskavo prosiť o ochranu pred nimi (Krištof János, Hovorka Mihály, 1904, EOL, Békési egyházmegye, 52. šk).
Prihlášky kandidátov a ich argumenty
Súbeh v časopise Evangélikus egyház és iskola bol uverejnený 3. marca s tým, že kandidáti sa musia preukázať potrebnými vysvedčeniami a vlastnoruč-ne podpísaný životopis podať do 17. marca seniorovi Veresovi do Orošházy. Me-dzi volebnými spismi sme na komlóšsku ev. stanicu našli 20 prihlásených, meMe-dzi nimi nachádzame aj známe mená, napr. M. Method Bella, ktorý sa na faru pri-hlásil 12. marca krátkym spisom, bez životopisu a bez akéhokoľvek nahováracie-ho formulára. Dňa 15. marca sa tiež prihlásil Ondrej Zsilinszky (EOL, Választási iratok 1904, 51. šk). Okrem toho, že ide o známe osobnosti na Dolnej zemi, majú spoločnú históriu aj s Hrdličkom. Kým Zsilinszky bol bývalým učiteľom, dokon-ca aj triednym učiteľom tretiaka Ľudovíta J. Hrdličku na Hlavnom ev. gymnáziu v Sarvaši (Benka, 1887), Bella bol jeho konškolákom (Benka, 1885). Neskôr, 11. januára roku 1906, už ako mikulášsky poslanec interpeluje v uhorskom sne-me vo veci Hrdličku a Styka, a ako to vysvitne z poslednej časti príspevku, reč prevzal aj newyorský časopis Slovák v Amerike.
Medzi ľuďmi, ktorí sa dostali na kandidátku neskôr, bol Aladár Margócsy z Veľkej Slatiny z Trenčianskej stolice, ktorý sa prihlásil 12. marca až dvakrát – jeden list poslal oficiálne so životopisom a jeden osobne seniorovi. Argumentuje, že môže slúžiť po nemecky, maďarsky a po slovensky a že „moja duša sa túži o ťažšiu prácu, mám ambície… Popritom moja osobnosť s radikálnym maďar-ským cítením kladie odpor panslavistickým myslením, ktoré panuje v tomto ev.
dištrikte…“ Pokračoval, že jeho starý otec z matkinej strany Matej Kovács bol kantorom – učiteľom na Komlóši pred 20 rokmi a jeho otec Koloman Margócsy bol tu pomocným farárom (Gajdács, 1896/2006, s. 150).10 V opätovnej žiadosti prízvukoval, že aj v Slatine bojuje „v radoch šíriteľov maďarského národného myslenia“ a že v tomto boji chce „aj tam pokračovať spomedzi panslávov“.
Okrem toho sám seba pokladá za Dolnozemca a chce pracovať tam, kde je
po-10 Popri Jánovi Csermákovi bol v rokoch 1870 – 1871 pomocným farárom otec Margócsyho. Ján Csermák bol otcom zosnulého Kolomana Csermáka, na post ktorého sa uchádzal mladý Mar-gócsy, asi aj preto bol sympatický Gajdácsovi.
chovaný jeho starý otec a dvaja strýkovia, ktorí boli komlóšskymi učiteľmi, k mestečku ho teda viažu aj rodinné väzby (EOL, Választási iratok 1904, 51. šk).
O Margócsym treba povedať aj to, že Hrdlička sa s ním stretol už v Sarvaši, ale aj v Prešporku. Margócsy chodil o jeden rok nižšie (Benka, 1888) a podľa správ uverejnených v Cirkevných listoch, ale aj v časopise Felvidéki Hiradó bol častým prednášateľom a recitátorom na maďarských slávnostiach a predstave-niach v Prešporku, často bol vyzdvihnutý jeho recitačný talent i jeho chýrne ma-ďarské vlastenectvo.
György Povázsay posiela 10. marca z Černe z Vesprímskej stolice so svojou prihláškou aj žiadané dokumenty, ako teologický index, spis o odbornej skúške a o ordinácii, tiež vysvedčenia o komlóšskom a čabianskom kaplánstve (Gajdács, 1896/2006, s. 150).11 Opíše i to, že bol 3 roky v Sarvaši seniorátnym pomocným farárom u Adama Áchima, o čom však nemôže posielať vysvedčenie, lebo ho zamietol vystaviť biskup Gustáv Scholtz. Dodáva ešte, že jeden a pol roka slúžil v komlóšskej cirkvi. Dňa 10. marca sa prihlásil i Adolf Okályi z Bánomky a poslal teologický index a vysvedčenie ako „nie neznámy človek“ (EOL, Válasz-tási iratok 1904, 51. šk).
Hrdlička tiež poslal dva listy, 9. marca odoslal prihlášku v liste adresova-nom seniorovi Jozefovi Veresovi do Orošházy. Absenciu vysvedčení ospravedl-ňuje tým, že je riadnym farárom turianskej ev. cirkvi už 6 rokov a keďže sa hlási na ev. stanicu v rovnakom ev. dištrikte nemusí sa podľa príslušných zákonov opätovne preukázať potrebnou kvalifikáciou. Píše, že ovláda slovenčinu a ma-ďarčinu. Tieto jazykové znalosti boli na tento post žiadané. Súčasne píše senio-rovi aj súkromný list (EOL, Választási iratok 1904, 51. šk), v ktorom vyvráti rôz-ne správy o tom, že je pansláv, ako to uvádzali noviny (Pesti Napló, 16. 2. 1903, s. 5; Nyugatmagyarországi hiradó, 17. 2. 1903, s. 2).
Hrdlička sa v liste Veresovi priznáva, že sám seba považuje za Slováka, po-pritom tvrdí, že i napriek tomu môže byť lojálnym voči svojej vlasti: „Je pravda, že sám seba považujem za Slováka, čo je prirodzené, ale je tiež pravdou, že moju maďarskú vlasť, maďarský ľud, ktorého láskavosť som opakovane prežíval, ba aj maďarský jazyk milujem z môjho srdca. To, čo sa mi nepáči, aspoň v tejto dobe, je šovinizmus akýchkoľvek duchovných trendov.“ Na post sa prihlásil aj preto, lebo sa narodil na Dolnej zemi, chce slúžiť v blízkosti Nadlaku, kde je fa-rárom jeho starnúci otec. Druhým argumentom prihlášky je, že v Turanoch je vystavený útokom zo všetkých strán. Svoj list ukončí tým, že je nielen vhodný ako kandidát na komlóšsku stanicu, ale vie aj o tom, že ho Komlóšania chcú zvo-liť, lebo od nich dostal nemalý počet listov (EOL, Választási iratok 1904, 51 šk).
11 Časopis Dolnozemský Slovák nazýva Povázsayho Ďurom Povážaim asi pre jeho komlóšske korene, avšak v príspevku píšeme, že svoju prihlášku podpísal György Povázsay. Zaujímavý je údaj, že bol pomocným farárom u Kolomana Csermáka, o post ktorého sa dotyčný uchádzal,
11 Časopis Dolnozemský Slovák nazýva Povázsayho Ďurom Povážaim asi pre jeho komlóšske korene, avšak v príspevku píšeme, že svoju prihlášku podpísal György Povázsay. Zaujímavý je údaj, že bol pomocným farárom u Kolomana Csermáka, o post ktorého sa dotyčný uchádzal,