Problematika starých a chorých1 šTefan šuTaJ
Vo víre výmeny obyvateľstva
Výmena obyvateľstva je historická udalosť, ktorá sa významným spôsobom prejavila v slovensko-maďarských vzťahoch aj živote Slovákov a Maďarov. Od dominantnej tézy budovať národný štát Čechov a Slovákov sa odvíjala druhá zá-kladná premisa československej politiky, zbaviť sa Nemcov a Maďarov. Kľúčo-vým riešením vysporiadania sa s Maďarmi na Slovensku sa stala Kľúčo-výmena obyva-teľstva medzi Československom a Maďarskom. Táto myšlienka sa spojila so snahou o návrat krajanov zo zahraničia, čo sa netýkalo iba Slovákov v Maďar-sku.2
V politickom bludisku významných téz, teórií a koncepcií, medzinárodnopo-litických a vnútropomedzinárodnopo-litických aspektov riešenia slovensko-maďarských vzťahov v povojnovom období stál na konci reťazca ČLOVEK – Slovák a Maďar. Väčši-nou uvedomelý, vnímajúci svoju etnicitu, ale aj človek, ktorému nebolo celkom jasné či je Slovák alebo Maďar. Človek, ktorý možno ani neuvažoval o tom, či je Slovák alebo Maďar. Lebo jeho etnické korene boli rôznorodé, status bilingválny, miesto narodenia občas nekorešpondujúce s deklarovanou štátnou príslušnosťou alebo prezentovanou etnicitou. Samotná jeho identita bola narušovaná či spo-chybňovaná. Sťahovali sa Slováci, ktorí nevedeli po slovensky, aj Maďari, ktorí sa hlásili k reslovakizácii. Dobrým príkladom takejto identity, boli ľudia hlásiaci sa ku „košickej národnosti“, ktorá iritovala maďarské, slovenské aj komunistické aj nekomunistické „elity“ (Šutaj, 2019).
1 Práca je výsledkom projektu VEGA č. 1/0316/19 Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom – fakty a historické súvislosti v domácej a európskej politike.
2 Samotnej výmene obyvateľstva som sa podrobne venoval na konferencii v Békešskej Čabe v predchádzajúcom období a práca vyšla Šutaj, Štefan: Výmena obyvateľstva medzi Českoslo-venskom a Maďarskom v kontexte formovania povojnovej Európy. In: M. Žiláková – J. Demmel (eds.): „Mať volá?“ Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom 1946 – 1948.
Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku 2018, s. 11 – 50; Medzinárodné súvis-losti sú zase dôkladne vysvetlené v práci Šutaj, Štefan: Parížska konferencia 1946 a mierová zmluva s Maďarskom. Prešov: Universum 2014. 403 s.
Objektom presídľovacej politiky však boli ľudia. Tí, ktorí sa chceli presídliť (Slováci z Maďarska) a ktorí boli presídľovaní (Maďari zo Slovenska). Podstatné však bolo, že ich sa priamo dotkli všetky okolnosti výmeny obyvateľstva priamo, osobne a nezmazateľne. Slováci v Maďarsku boli objektom presviedčania, kam-paní, získavania, im boli adresované sľuby o novom fantastickom živote v novej vlasti (prezentované v starej vlasti), kde ich volala „mať“, ktorú dobre nepoznali, ale „rozprávala“ rovnakou (alebo podobnou) rečou. Na druhej strane boli pred-metom výberu, zaraďovania do skupín podľa dôvodu presídlenia (štátna politika, sociálna príslušnosť, majetkové pomery, konfesia… alebo to v akej dedine a v akom regióne žili), či miery previnenia alebo viny stanovenej ľudovým sú-dom, Maďari, ktorí vo väčšine nechceli opustiť svoje domovy.
Krivdy a neprávosti voči presídlencom
Osobitnou kapitolou slovenskej aj maďarskej historiografie ale aj publicistic-kej spisby, je téma atrocít a neprávosti, ktoré vykonali obe strany na obyvateľoch tej „našej“ národnosti. České, slovenské aj maďarské archívy sú plné dokumentov o príkoriach a utrpení ľudí, ktorí sa prihlásili, alebo boli štátnymi orgánmi zara-dení do výmeny obyvateľstva. Témou slovenskej historiografie bolo predovšet-kým to, čo sa dialo v Maďarsku, resp. na arbitrážnom území v rokoch 1938 – 1945. Udalosti po roku 1945 a najmä vo vzťahu k Slovákom, ktorí sa prihlásili na presídlenie na Slovensku, zostali okrem pár výnimiek mimo záujmu historikov.
(Paríková, 1999; Sáposová, 2010). To, že miestne maďarské orgány nekonali v rukavičkách, môžeme zdokumentovať množstvom prípadov fyzického násilia, zranení, odnímania živnostenských povolení, koní, dobytka, loveckých pušiek, diskriminovania pri dodávaní osiva, hnojív…, prepúšťania zo zamestnania a psy-chického nátlaku na tieto skupiny obyvateľstva. Československé orgány, Česko-slovenská presídľovacia komisia, ale aj československý delegát pri Spojeneckej kontrolnej komisii (SKK) v Budapešti, ktorý vykonával aj konzulárne záležitosti v Maďarsku, na základe mechanizmu dohodnutého v Dohode o prímerí z Ma-ďarskom z 20. januára 1945, ale potom aj schválenej a ratifikovanej Dohode o výmene obyvateľstva, mohli zasahovať na obranu Slovákov v Maďarsku. Aj v Československo-maďarskej zmiešanej komisii (Zmiešaná komisia, ZK) zriade-nej na základe Dohody o výmene obyvateľstva (Kacerová, 2018) boli možnosti intervenovať (a platilo to pre obe strany) v záujme trpiacich obyvateľov. Povere-níctvo vnútra, jeho VI. odbor prostredPovere-níctvom svojich „spravodajcov“ pôsobia-cich pri spomínaných inštitúciách v Maďarsku monitorovali starostlivo nielen politickú a hospodársku situáciu v Maďarsku, ale aj problémy miestnych Slová-kov. Zdeněk Procházka, vedúci československej delegácie pre rokovanie s ma-ďarskou vládou o výmene obyvateľstva, Daniel Okáli, splnomocnenec českoslo-venskej vlády pre riešenie maďarskej otázky a predseda Českosločeskoslo-venskej
presídľovacej komisie (ČsPK), Ján Čech, predseda Osídľovacieho úradu boli kompetentnými osobami, ktoré mali sledovať aj túto stránku pripravovanej a po-tom prebiehajúcej výmeny.
To, čo sa dialo voči Maďarom na Slovensku po skončení druhej svetovej voj-ny a osobitne voči skupine obyvateľstva určenej na presídlenie do Maďarska, už dôsledne analyzovali maďarskí historici (Vadkerty, 2002), ale téme sa nevyhýbali ani slovenskí historici, ba venovali sa jej v oveľa väčšej miere ako tomu, čo sa dialo Slovákom v Maďarsku (Šutaj, 1993; Šutaj, 2005). Na obranu záujmov oby-vateľstva maďarskej národnosti mohol vystupovať Zmocnenec pre hájenie záuj-mov maďarských presťahovalcov („Meghatalmazott – az áttelepítendő magyarok érdekvédelmére Csehszlovákiában”). Jeho postavenie bolo osobitné, ale netýkalo sa obyvateľstva, ktoré nebolo určené na výmenu obyvateľstva, nemohol zasaho-vať ani v prospech osôb, ktoré boli určené na presídlenie ako vojnoví previnilci na základe čl. VIII. Dohody.3 Aj keď oficiálne nemal diplomatické, konzulárne kompetencie, plnil aj úlohy diplomatického zastúpenia v Československu (pred-kladal napr. memorandá a verbálne nóty). Postavenie Maďarov na Slovensku osobitne sledovala aj Maďarská presídľovacia komisia, prostredníctvom svojich pracovníkov, aj osobitným zhromažďovaním informácií o situácii Maďarov v Československu. Boli to najmä István Hajdu, vládny komisár, Pál Sebestyén, vedúci maďarskej delegácie pre vyjednávanie o výmene obyvateľstva.
Obe vlády využívali diplomatické možnosti, memorandá, verbálne nóty, in-tervencie v Československo-maďarskej zmiešanej komisii pre výmenu obyvateľ-stva, aj priame rokovania medzi štátnymi reprezentáciám oboch štátov, či medzi-národné rokovania v súvislosti s mierovou konferenciou v Paríži, aby sa domáhali ochrany a spravodlivosti pre Slovákov v Maďarsku a Maďarov na Slo-vensku.
Napriek uvedenému, miera, s akou sa oba štáty a ich výkonné a represívne zložky podieľali na potláčaní tých druhých je „alarmujúca“. Na druhej strane po-kora a odhodlanosť, s ktorou obyvateľstvo na oboch stranách znášalo príkoria, ktoré sprevádzali výmenu obyvateľstva a migračné pohyby obyvateľstva na oboch stranách hraníc boli „šokujúce“. Uvedomujeme si to o to viac, že po se-demdesiatich rokoch, tieto aspekty výmeny, prekryté najdôležitejšou politickou líniou výmeny, upadli do zabudnutia. Súčasné výskumy výmeny obyvateľstva to-muto aspektu, ktoré bolo súčasťou rozsiahlych pohybov obyvateľstva v celej Eu-rópe po druhej svetovej vojne, budú musieť venovať zvýšenú pozornosť.
3 Zmocnenec Ferenc Wagner začal svoju činnosť oznámením Úradu SNR v Bratislave 27. júna 1946. Činnosť úradu zmocnenca sa vykonávala na základe výmeny listov medzi J. Gyöngyösim a V. Clementisom po podpísaní dohody o výmene obyvateľstva, s odkazom na rokovací poria-dok Československo-maďarskej zmiešanej komisie pre výmenu obyvateľstva (§ 4). Na úrade splnomocnenca v Bratislave v čase jeho vzniku pracovali ešte traja zamestnanci (József Varga, Anna Nagyová a Vavrinec Schwaiger). Zástupcom splnomocnenca bol Lehel Farkas. Neskôr, v roku 1947, ho nahradil Ferenc Rosty Forgách.
Starí a chorí a výmena obyvateľstva
Oproti predchádzajúcim pohybom obyvateľstva v 20. storočí bolo špecifi-kom situácie po druhej svetovej vojne to, že boli organizované štátmi. V príspev-ku sa budeme venovať zdanlivo špecifickej problematike starých a chorých ľudí zaradených do výmeny obyvateľstva.4 Aj táto problematika však mala svoje opodstatnenie a význam a ovplyvňovala situáciu v prebiehajúcej výmene, stala sa súčasťou riešenia aj politickej manipulácie na oboch stranách hraníc. Sociálne cítenie, ktoré obe strany v oficiálne proklamovaných prejavoch politikov zdôraz-ňovali, sa malo prejaviť v praktických politických krokoch.
Určite môžeme konštatovať, že zdravotnej situácii slovenského obyvateľstva v Maďarsku venovala ČsPK veľkú pozornosť. Súčasťou jej misie boli aj lekári, zdravotnícky personál. Československo distribuovalo do Maďarska pre potreby presídľovacej komisie množstvo liekov a zdravotníckeho materiálu. Uskutočňo-vali sa lekárske prehliadky prihláseného obyvateľstva, vyšetrenia aj liečenie zis-tených chorôb. V rámci ČsPK pracoval osobitný zdravotnícky odbor, ktorý o svo-jej činnosti viedol dôslednú dokumentáciu a vypracovával mesačné, ročné správy.
Činnosť zdravotníckeho odboru bola osobitne vyhodnotená aj v Záverečnej sprá-ve o činnosti ČsPK.5 Zdravotný stav presídlencov bol neraz problematický. Nebol však dôvodom na vyhýbanie sa výmene obyvateľstva, aspoň sme ho nezazname-nali, čo vyplýva z toho, že do výmeny vstupovali dobrovoľne. Či už dobrovoľne, presvedčení alebo zmanipulovaní (Heldáková, 2018). Najmä z Čiech prichádzali správy, že presídlenci priniesli do českých okresov svrab, očný trachóm, maláriu, brušný a škvrnitý týfus a ďalšie choroby. V československej dokumentácii správy podobného charakteru o obyvateľstve maďarskej národnosti určenom na presíd-lenie absentujú. Zjavne to pokladali za záležitosť maďarskej strany. Osobitne na-liehavou sa stala situácia okolo osôb, ktoré dosiahli vysoký vek alebo boli chorí, v čase výmeny obyvateľstva. Išlo o problém, s ktorým zostavovatelia a plánovači dohody o výmene obyvateľstva nerátali a kým sa výmena obyvateľstva nezačala, ani nepredpokladali, že by takýto problém mohol nejakým spôsobom zasiahnuť do realizácie výmeny obyvateľstva.
V samotnej Dohode o výmene obyvateľstva medzi Československom a Ma-ďarskom, ktorá bola podpísaná 27. februára 1946 neboli stanovené obmedzenia vyplývajúce z choroby alebo veku. Pre vytvorenie zoznamu osôb, ktoré mala čes-koslovenská strana predložiť maďarskej strane podľa čl. V Dohody o výmene
4 Dobové dokumenty používali pre starých ľudí označenie starí alebo „prestarlí“ ľudia (v maďar-ských dokumentoch sa používal pojem „öreg“). Ide o čechizmus, ktorý sa stal súčasťou admi-nistratívneho, byrokratického jazyka a používali ho v dokumentácii rôzneho charakteru. Na označenie starých alebo mladistvých sa používali tiež výnimočne pojmy „ascendent“ a „descen-dent“ označujúce vzostupnú alebo zostupnú rodovú líniu.
5 Národní archív České republiky (NA ČR), Praha, f. Úrad predsedníctva vlády (ÚPV), škatuľa (š). 1115. Záverečná správa o činnosti ČsPK. Správa zdravotného odboru.
obyvateľstva, neboli československej strane určené obmedzenia tohto charakteru.
Na strane Slovákov z Maďarska bol jediným kritériom národnosť (materinský jazyk) a dobrovoľné prihlásenie sa k výmene. Tejto otázke sa nevenovali ani listy, ktoré si vymenili obe delegácie, ani dodatkový protokol k výmene obyvateľstva.
Zoznamy Maďarov určených na presídlenie boli odovzdané 26. augusta 1946 maďarskej vláde a ani oni sa veku, či zdravotnému stavu na vysídlenie určeného obyvateľstva nevenovali. Až 14. septembra 1946 boli predsedom Osídľovacieho úradu J. Čechom a československou zložkou Zmiešanej komisie distribuované smernice, ktorými sa mohli niektoré osoby vyňať zo zoznamu Maďarov urče-ných na presídlenie. Išlo o ľudí, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti, reslovaki-zovali, zomreli, vstúpili do manželstva s osobou slovenskej národnosti. Obme-dzenia týkajúce sa veku alebo zdravotného stavu však v smerniciach neboli.6 Ako vieme z doterajších poznatkov o priebehu výmeny obyvateľstva, recipročná vý-mena začala až v apríli 1947, po zložitých rokovaniach medzi oboma stranami (Šutaj, 2013). Po zostavení prvých transportov sa na rokovaniach československej a maďarskej delegácie rokovalo o stanovení podmienok pre realizovanie výmeny obyvateľstva, ktoré vyvrcholili vytvorením série dokumentov, ktoré sú známe pod označením Piešťanský protokol. V ňom boli spresnené aj niektoré okolnosti výberu presídlených zo 105 tisíc osôb maďarskej národnosti, ktoré boli odovzda-né v auguste 1946 maďarskej vláde. V Piešťanskom protokole boli určeodovzda-né hrubé rysy sociálnej štruktúry presídlencov, ktorá mala kopírovať sociálne zloženie obyvateľstva, ale veková štruktúra presídľovaných ani v tomto protokole nebola stanovená. Základnou jednotkou na presídľovanie bola rodina (hospodárska jed-notka – h.j.) a tak stanoviť kritérium veku pre presídlenie by bolo kontraproduk-tívne. Po začatí reálnej výmeny obyvateľstva sa ukázalo, že sú prípady, kedy boli do transportov zaradení rodičia vo vyššom veku (starí alebo práceneschopní), ktorí boli pozemkovoknižne uvedení ako vlastníci nehnuteľnosti, ale ich potom-kovia zostali na Slovensku. Alebo do transportu boli zaradené dospelé deti rodi-čov, na ktoré vekovo starší alebo nepráceschopní rodičia prepísali svoj majetok.
Tu mohol nastať problém, že starí alebo práceneschopní rodičia, či už zostanú alebo sa presťahujú, zostanú bez zárobku alebo bez opory. Obe delegácie dospeli k záveru, že je potrebné tieto sociálne a humanitárne otázky riešiť. Ako upozor-nil v liste čsl. zložke Zmiešanej komisie László Márk, člen maďarskej časti ZK, tieto prípady boli početnejšie, ako sa predpokladalo.7
Ani vypracovaný mechanizmus výmeny neumožňoval takéto prípady elimi-novať. Dopravný poriadok určoval číslo transportu, deň, miesto nakladania, miesto príchodu transportu, prechodnú hraničnú stanicu, počet hospodárskych
6 Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, f. Československo-maďarská zmiešaná komisia (ZK), š. 6. Smernice, ktorými sa vynímajú určité fyzické osoby zo zoznamov predložených československou vládou maďarskej vláde… zo 14. 9. 1946.
7 AMZV ČR, Praha, f. Právny odbor, š. 126. List L. Marka z 24. 6. 1947.
jednotiek (rodín) a počet osôb v transporte, miesto vykladania a miesto určenia.8 Maďarská strana mala možnosť naštudovať až pred nakladaním menoslov a zo-znam osôb určených na presídlenie.
Prvá dohoda o úprave presídľovania chorých a starých osôb bola výsledkom korešpondencie medzi P. Sebestyénom, splnomocneným vyslancom a vedúcim maďarskej delegácie pre vypracovanie zásad pre výmenu obyvateľstva a Z. Pro-cházkom z 23. apríla, 25. apríla a 2. mája 1947. Pál Sebestyén požiadavku riešiť problém chorých a prestarnutých osôb postavil ako „conditio sine qua non“, bez vyriešenia ktorej nie je možná ďalšia realizácia presídľovania, lebo by nezodpo-vedala požiadavkám ľudskosti.9 V odpovedi predseda československej delegácie pre vyjednávania o výmene obyvateľstva Z. Procházka pripomenul, že Českoslo-vensko nie je viazané pri výbere osôb na presídlenie žiadnymi predbežnými pod-mienkami, ale je ochotné sa problémom chorých a starých osôb zaoberať, ak
„pôjde o prípady výnimočné a ojedinelé, t. j. jeden alebo dva prípady týždenne“.
Zároveň oznámil, že sa obráti na predsedu Osídľovacieho úradu v Bratislave J. Čecha, aby to zariadil a že nepovažuje za potrebné, aby tento problém riešila Zmiešaná komisia. Ak by však týchto osôb bolo viac, problém by, podľa neho, musela formálne riešiť Zmiešaná komisia a v tomto prípade by bol predložený československý návrh, aby vyradené osoby boli doplnené osobami maďarskej ná-rodnosti, ktoré nie sú na zoznamoch na presídlenie odovzdaných maďarskej vlá-de 26. augusta 1946.10 Tým by sa rozšíril počet osôb maďarskej národnosti urče-ných na presídlenie. Československá strana zdôrazňovala, že prejavila túto ochotu napriek tomu, že podľa čl. V Dohody o výmene obyvateľstva nebola pri výbere osôb nijako obmedzená. Článok o tom nepojednával a ani pri jeho vysvetleniach táto otázka nebola predmetom záujmu zmluvných strán. Maďarská strana sa však domnievala, že náhradné osoby by mali byť vyberané iba z osôb na zozname alebo z ľudí maďarskej národnosti, ktorí sa na presídlenie prihlásia dobrovoľne.
V odpovedi z 2. mája 1947 P. Sebestyén súhlasil s názorom Z. Procházku, osobit-ne s tým, že ak by išlo o málo prípadov, tie by boli doplosobit-nené zo zoznamu osôb odovzdaných maďarskej vláde a nebolo by potrebné formálne rokovanie v Zmie-šanej komisii a riešenie označil za „uspokojujúce“. Ak by takýchto osôb bolo viac, maďarská delegácia trvala na tom, že náhradné osoby by mali byť vyberané medzi tými, ktorí sa chcú dobrovoľne presťahovať do Maďarska.11
Tieto protichodné názory sa prejavovali na rokovaniach a v korešpondencii medzi vládnymi delegáciami (s P. Sebestyénom a L. Márkom – Z. Procházkom a P. Pohánkom). Predseda čsl. zložky Zmiešanej komisie P. Pohánka bol naklone-ný akceptovať maďarský návrh a pri Slovákoch z Maďarska ho využiť na
8 SNA Bratislava, f. ZK, š. 6. Dopravný poriadok B transportov č. 1, 8. 4. – 14. 4. 1947.
9 SNA Bratislava, f. ZK, š. 12. List P. Sebestyéna z 23. 4. 1947 Z. Procházkovi.
10 SNA Bratislava, f. ZK, š. 12. List Z. Procházku z 25. 4, 1947 P. Sebestyénovi.
11 SNA Bratislava, f. ZK, š. 12. List P. Sebestyéna z 2. 5. 1947 Z. Procházkovi.
nie rodinných príslušníkov, ktorí by sa sťahovali v dôsledku pričlenenia k „pre-starnutej“ osobe, aby sa zaradili do kvóty na presídlenie, čím by sa zvýšil počet Slovákov prihlásených na presídlenie.12 Ukazovalo sa však, že problém v sebe skrýva mnoho variantov interpretácie, vyplývajúcich z komplikovaných rodin-ných vzťahov a ministerstvo sa prikláňalo k riešeniu od prípadu k prípadu a nie nejakým všeobecným formálnym rozhodnutím.13
Po zdĺhavých debatách počas ktorých výmena naďalej prebiehala, maďarská strana problematiku „prestarnutých“ a chorých začala riešiť razantným spôso-bom. V posledný júnový týždeň v roku 1947 maďarská strana v presídľovacej oblasti Rimavská Sobota vylúčila z transportov 35 rodín v dôsledku nemoci ale-bo staroby, hoci podľa vyššie uvedených listov z apríla a mája 1947 mohli vylúčiť z transportu iba dve rodiny týždenne. Počet vyraďovaných rodín vážne ohrozoval plynulosť výmeny a umiestňovanie Slovákov z Maďarska. Daniel Okáli informo-val maďarského vládneho komisára I. Hajdua, že dal príkaz, aby sa striktne dodr-žiavala dohoda z 2. mája 1947 a požiadal ho, aby jemu podriadené orgány nepo-žadovali vylučovanie ďalších rodín z transportov.14
Problematika sa dostala aj na rokovanie Československo-maďarskej zmieša-nej komisie pre výmenu obyvateľstva. Návrh maďarskej strany na prijatie roz-hodnutia Zmiešanej komisie bol písomne predložený 26. júna 1947.15 Predseda čsl. časti ZK Pavol Pohánka ho okamžite zaslal Z. Procházkovi, J. Čechovi aj D. Okálimu.16 D. Okáli reagoval razantne na maďarský návrh. V liste P. Pohánko-vi napísal, že korešpondencia medzi Z. Procházkom a P. Sebestyénom „v dôsled-ku úplnej neschopnosti OÚ narobili nám len najväčší chaos“. Maďarský návrh v niektorých bodoch týkajúcich sa presídlenia „descendentov a ascendentov“
spolu s rodičmi odsúhlasil (mimo bodu 4 a 5, ktoré sa zaoberali nahradením vy-radených z presídlenia) a navrhoval, aby sa recipročne uplatňovali aj vo vzťahu k presídlencom Slovákom z Maďarska.17 Z. Procházka zasielal rozbor a pokyny k riešeniu situácie predsedovi československej časti ZK 1. júla 1947. Vysvetľoval, že keď sa na neho obrátil P. Sebestyén, zdalo sa mu správne vyhovieť požiadavke
12 AMZV ČR Praha, f. Právny odbor, š. 126. List P. Pohánku z 26. 6. 1947.
13 AMZV ČR Praha, f. Právny odbor, š. 126. List MZV z 1. 7. 1947 pre P. Pohánku.
14 SNA Bratislava, f. ZK, š. 12. List D. Okáliho z 30. 6. 1947 I. Hajduovi.
14 SNA Bratislava, f. ZK, š. 12. List D. Okáliho z 30. 6. 1947 I. Hajduovi.