Osemdesiat rokov v živote človeka je asi náhodné. A náhodné je, ak človek aj posledné desaťročia strávi aktívne v práci, v rodinnom kruhu a nestratí kontakt s vedeckým životom, ktorému sa venoval od mladi svojho života.
Vďaka tomu, že som mala v rodinnom kruhu okolo seba pracovitých ľudí, naučila som sa tvrdo a húževnato pracovať. Tu by som spomenula dve svoje staré matky. Starú matku po otcovi, rodenú Annu Duskovú, horlivú evanjeličku, ktorá ma „prinútila” hlbšie spoznať slovenskú evanjelickú kultúru, prinútila ma čítať bibliu a spievať z Tranoscia (Keď som bola u nej, vstávali sme ráno o štvrtej, za-čínajúc deň žalmami vítajúcimi ráno a slnko). S liberálnejšími názormi na svet som sa stretla u druhej starej mamy Márie Tóthovej, ktorá napr. v 1917 – 1918 zorganizovala kolektívne varenie obeda pre ruských zajatcov umiestnených v chotári Slovenského Komlóša (Dodnes neviem, ako sa moja stará mama Tótho-vá – popri tom, že tvrdo pracovala na poli a v domácnosti, dostala k čítaniu; vždy mala niekde otvorenú knižku v maďarčine alebo v slovenčine, krásnu literatúru;
v jej repertoári boli napr. Jesenského a Tajovského novely, vydané počas prvej svetovej vojny v Rusku).
Nakoľko je môj dosiahnutý vek náhodný, natoľko nepokladám za náhodný jav 30-ročnú existenciu Slovenského výskumného ústavu v Békešskej Čabe, kto-rý mi poskytol a aj v súčasnosti poskytuje terén pre vedeckú a vedecko-organi-začnú činnosť.
Návrh založiť ústav sa zrodil v kruhu slovenskej čabianskej inteligencie. Ini-ciátormi boli biológ, univerzitný profesor a neskorší člen Slovenskej akadémie vied Matej Šipický a Anna Ištvánová, kultúrna pracovníčka pre oblasť slovenskej kultúry. Návrh odznel na kongrese Zväzu Slovákov v Maďarsku v r. 1988. Vede-nie Zväzu (Mária Jakabová-Šingeľová a neskôr Ruženka Egyedová-Baráneková ako predsedníčky) podporilo návrh a aj realizáciu návrhu.
Prečo vznikol ústav práve v Békešskej Čabe? Tu sme mali a máme vynikajú-ce slovenské zázemie. Podľa výskumov Alžbety Uhrinovej-Hornokovej vieme, že kedysi si až 60 – 80 osôb slovenskej inteligencie „zarábalo alebo zarába na chlieb” znalosťou slovenského jazyka.
Ústav začal fungovať v 1989/90 ako ústav civilnej organizácie; podčiarku-jem, že zákon o národnostiach z r. 1993 umožnil národnostiam v Maďarsku za-kladať si vlastné inštitúcie; a vedecké ústavy ostatných národností v Maďarsku boli založené až po ratifikovaní tohto zákona.
Ústav je jedinečný aj v tom zmysle, že bol založený so zámerom interdisci-plinárne skúmať históriu, jazyk, ľudovú kultúru a prítomnosť slovenských jazy-kových ostrovov v Maďarsku.
Nebolo ľahké nájsť vhodné miesto, nejakú kanceláriu pre ústav. Po dlhšej kalvárii nám vtedajší predseda Maďarskej akadémie vied Ferenc Glatz poskytol miesto v budove Dolnozemského výskumného strediska Maďarskej akadémie vied. A prostredníctvom nadácie MAV, zodpovedným bol Áron Petneki, nám po-skytli aj dva statusy pre dvoch mladých historikov, pre Jána Gomboša a Štefana Tótha.
Pravdou je, že F. Glatz poznamenal: „No, tak ako vidím, budete umocňovať regionálne dejiny na Dolnej zemi.“ Ústav ale dokázal, že sa kultúra, jazyk, histó-ria a prítomnosť slovenských societ roztrúsene žijúcich po celom Maďarsku skú-mali a skúmajú so širším, univerzálnym prístupom.
Za organizačnú stabilitu ústavu môžeme ďakovať Jánovi Chlebnickému, bý-valému riaditeľovi Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a dlhé roky vedec-kému tajomníkovi ústavu, ktorý práve na školskom poli získal organizačné a ko-munikačné vedomosti. Tešili sme sa, že sa k nám hneď na začiatku pridružil Ondrej Krupa, vtedy už uznávaný výskumník na poli etnografie a výborný zbe-rateľ tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku.
Boli sme ústavom, ktorý od svojho počiatku spolupracoval s vynikajúcimi predstaviteľmi slovenského vedeckého života na Slovensku. My sme boli jediní, ktorí sme svoje projekty realizovali spolu s kolegami zo slovenských výskumných ústavov SAV a univerzít, vysokých škôl, napr. z Etnologického ústavu SAV (vtedy na čele s Milanom Leščákom) – zrod národopisného atlasu ľudovej kultúry v Maďarsku; a Eve Krekovičovej môžeme ďakovať za zozbieraný bohatý materi-ál slovenských ľudových piesní. Kolegovia, prednášatelia univerzít Magdaléna Paríková, Jaroslav Čukan odhalili zákonitosti menšinového bytia a rozvoja etnic-kej kultúry.
Vďaka spolupráci so Spoločenskovedným ústavom SAV v Košiciach sa zrea-lizovali jedinečné sociologické výskumy slovenskej inteligencie a rodiny Slová-kov v Maďarsku. Nakoľko boli tieto výskumy unikátne, dokazuje aj to, že Ma-ďarská akadémia vied poprosila Máriu Homišinovú, aby zrealizovala podobný výskum v kruhu ostatných slovanských minorít v Maďarsku.
Na čele ústavu som bola 12 rokov a teším sa, že sa tri vynikajúce výskumníč-ky stali riaditeľkami i usmerňovateľkami ústavu: Alžbeta Uhrinová-Hornoková, Anna Kováčová a Tünde Tušková, ktorá aj v súčasnosti zastáva túto funkciu. Veľ-mi sa teším, že spolu so svojiVeľ-mi spolupracovníkVeľ-mi, bývalým vedeckým tajom-níkom Alexandrom Tóthom, súčasnou vedeckou tajomníčkou Magdalénou
Laczovou a vynikajúcou dokumentátorkou a knihovníčkou Zuzanou Kunovaco-vou GulyásoKunovaco-vou zabezpečili a naďalej zabezpečujú stabilitu Slovenského vý-skumného ústavu, dnes Vývý-skumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM).
Všetci sme – okrem A. Tótha a A. Kováčovej – maturanti Slovenského gym-názia v Békešskej Čabe, čo je dôkazom toho, že sme boli z týchto lavíc schopní vstúpiť do roviny najzložitejšej intelektuálnej práce, do roviny vedeckého života, a tvoriť v slovenskom jazyku.
Teším sa, že ústav vedel získať pre svoju činnosť mladých erudovaných pra-covníkov: Józsefa Demmela, Kristínu Szudovú, Juraja Rágyanského.
Do budúcnosti prajem ústavu a jeho pracovníkom všetko najlepšie a mnoho energie pri vedeckej a populárno-vedeckej tvorbe.
A ďakujem všetkým kolegom zo Slovenska, že mňa i nás poctili svojou prí-tomnosťou.
Anna Divičanová, prvá riaditeľka VÚSM