JAnko rAmAč – dAnielA mArčoková – JAsnA Uhláriková
Pred úvodom
Najviac údajov o Slovákoch v Maďarsku v skúmanom medzivojnovom ob-dobí nachádzame v knihe Jána Siráckeho Slováci vo svete v kapitole Slováci v Horthyovskom Maďarsku (1980, s. 191 – 197). J. Sirácky sa zaoberal aj vývo-jom slovenského osídlenia medzi Dunavývo-jom a Tisou v Zadunajsku a Zátisí (1966, s. 102 – 147). Výskumom o slovenskej menšine v Maďarsku sa zaoberalo len málo vojvodinských slovakistov. V novšej dobe to boli: Miroslav Dudok (2005, s. 306 – 308; 2006a, s. 300 – 305; 2006b, s. 142 – 146; 2008, s. 117 – 132); Michal Harpáň (2006, s. 79 – 85; 2011, s. 138 – 148) a Ana Marićová (2006, s. 60 – 62).
Cieľom nášho výskumu bolo zistiť, v akej miere slovenský vojvodinský týž-denník Národná jednota (1920 – 1941) sledoval najmä kultúrne a spoločen-sko-politické snaženia Slovákov v Maďarsku a čo sa vojvodinskí Slováci mohli dozvedieť najmä o problémoch a (ne)porozumení vrchností v zachovaní charak-teru a národnostného rázu slovenskej národnostnej menšiny v novoutvorenom inojazyčnom štáte Maďarsku v medzivojnovom období. Tento príspevok je vy-pracovaný na základe informácií slovenskej tlače v Juhoslávii (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov od 1929 malo názov Kráľovstvo Juhoslávia), hlavne spo-ločensko-politického týždenníka Národná jednota.2 Kvôli porovnaniu konzulto-vaný bol aj srbský spoločensko-politický denník Време,3 ako i slovenská a česká tlač.
1 Príspevok predstavuje parciálne výsledky v rámci projektu Diskurzy menšinových jazykov, lite-ratúr a kultúr v juhovýchodnej a strednej Európe (178017) a projektu Vojvođanski prostor u kontekstu evropske istorije (17002), ktoré financuje Ministerstvo osvety, vedy a technologic-kého rozvoja Republiky Srbsko.
2 Národná jednota vychádzala v období 1920 – 1941 v Petrovci. Ďalej: NJ.
3 Време (1921 – 1941).
Úvod
Po skončení Prvej svetovej vojny Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo. Uhorsko utratilo asi 2/3 svojho územia na úkor nástupníckych štátov Československa, Poľ-ska, Kráľovstva SChS a Rumunska. Po dvoch krátkotrvajúcich a dočasných štát-nych útvaroch bolo 1. marca 1920 vyhlásené Maďarské kráľovstvo, ktorého re-gentom sa stal Miklós Horthy.4 Maďarsko sa Trianonskou mierovou zmluvou zaviazalo, že práva menšín bude regulovať zákonom. Maďarská vláda v zmluve súhlasila, že v prípade porušenia ktoréhokoľvek článku Rada Spoločnosti náro-dov bude môcť zvoliť postup a vydať pokyny a v prípade vzniknutia sporu me-dzinárodného rázu posunúť ho na Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti, kto-rého rozhodnutie bude konečné a rešpektované z maďarskej strany.5
Do roku 1918 Slováci vo Vojvodine v rámci Uhorska udržiavali najmä kul-túrne a rodinné styky so Slovákmi žijúcimi na území dnešného Maďarska. Po skončení vojny preukazovali konštantný záujem o ich kultúrno-národný, politic-ký a náboženspolitic-ký život a spoluprácu s nimi. Tak Národná rada dolnozemspolitic-kých Slovákov, ktorá sa ustanovila 10. 11. 1918 v Novom Sade zahrnula do svojho programu a požiadaviek všetkých dolnozemských Slovákov6 (Sirácky, 1980, s. 191 – 192). Aj slovenská dolnozemská tlač prejavovala záujem o Slovákov v Maďarsku. V období jestvovania Rakúsko-Uhorska vychádzal v Novom Sade Dolnozemský Slovák (1902 – 1914; 1918 – 1920). Bol to prvý ústredný informátor o národnom, spoločenskom, politickom a kultúrnom živote všetkých Slovákov na Dolnej zemi, vrátane aj tých v Maďarsku. Po založení Národnej jednoty, prvých slovenských vojvodinských novín roku 1920 sa pokračovalo v informovaní o slo-venskej menšine v Maďarsku. Preberané boli aj príspevky zo zahraničných novín z Československa, Sovietskeho Ruska, ako i listy čitateľov z Nadlaku, ale i nie-ktoré príspevky z maďarských a slovenských novín z Maďarska. O tom, že táto téma bola citlivá, svedčí aj skutočnosť, že príspevky boli väčšinou nepodpísané či podpísané iniciálkami, pseudonymami a iba ojedinele sa uvádzajú celé mená au-torov (napr. Ladislav Zgúth). NJ odporúčala do pozornosti čitateľov aj publikácie
4 Rytier Miklós Horthy de Nagybánya (1868 – 1957) bol rakúsko-uhorský admirál, maďarský politik a v rokoch 1920 – 1944 správca ríše (regent) Maďarska.
5 Trianonská mierová zmluva bola uzavretá medzi štátmi Dohody a ich spojencami a Maďarskom 4. 6. 1920 vo Versailles. Medzi iným potvrdila hranice medzi Maďarskom a susednými štátmi a uložila Maďarsku zaplatiť vojnové reparácie. Aj napriek tomu, že bola formovaná medzinárod-ná komisia, ktorá mala vykomedzinárod-návať dozor, maďarský horthyovský režim nerešpektoval dodržia-vanie zmluvných ustanovení (Hajko et al., 1982, s. 118).
6 V organizačnej štruktúre Národnej rady dolnozemských Slovákov boli tri krajové výbory: pre Báčku, Banát, Sriem a Chorvátsko, potom pre Békešskú, Čanádsku, Bihorskú, Arádsku, Siláď-sku a Sabolčskú stolicu a nakoniec pre PeštianSiláď-sku stolicu a mesto Budapešť. Všetci dolnozemskí Slováci mali spoločný záujem a cieľ. Osobitne bola prízvukovaná požiadavka národnej rovno-právnosti vo všetkých sférach života (Gubová Červená, 2015, s. 43).
Jana Auerhana,7 ktoré sa dali i kúpiť a vďaka ktorým Slovákom v Kráľovstve SChS boli dostupné informácie o Slovákoch v Maďarsku, ako aj o iných zahra-ničných „Čechoslovákoch“.
V NJ boli publikované najmä štatistické údaje o počte Slovákov v Maďarsku, ako i informácie o školských a cirkevných otázkach, tlači a úradnom používaní jazyka.
Nespoľahlivosť maďarských štatistických údajov v otázke národností
Uhorská národnostná štatistika už v prvom sčítaní obyvateľstva roku 1880 bola dôležitým politickým činiteľom a inštrumentom rýchlej asimilácie nema-ďarských národností Uhorska s úmyslom umelo vytvoriť maďarský národný štát.
Teoreticky bola štatistika chybne fundovaná, lebo pojem materinskej/hovorenej reči stotožňovala s pojmom národnej príslušnosti. V praxi sa narážalo na ťažkos-ti, lebo jazyk bol nedostatočný na vymedzenie národnosti. Tak pri sčítaní roku 1910 bolo spresnené, že materinský jazyk je tá reč, ktorú osoba vyhlasuje za svo-ju a ktorou najlepšie a najradšej hovorí. Svetoň opisuje spôsob a metódy, ako uhorské vrchnosti tlakom a rozličnými vonkajšími okolnosťami chceli vplývať na vyjadrenie sa o národnostnej príslušnosti (strachom pred predstaveným, pou-kázaním na materiálny záujem) s cieľom poukázať na ustavičný vzrast maďar-ského živlu a tým aj na politickú a kultúrnu bezvýznamnosť ostatných národov v Uhorsku (1942, s. 7 – 13, 122).
V štatistických dátach participácia Slovákov na celkovom počte obyvateľstva bola každých 10 rokov umelo znižovaná: roku 1910 bolo 163 323 Slovákov v Ma-ďarsku, roku 1920 ich bolo 141 918, kým roku 1930 sa ich počet znížil na 104 819 (Svetoň, 1942, s. 111). Podľa J. Auerhana (1935, s. 9) úradné vykázanie zoslabenia národnej skupiny bolo pre Maďarov dôležité preto, že tým zoslabli aj výhľady v boji o jej národnú existenciu. Tak roku 1910 bolo najmenej 35 obcí so sloven-skou väčšinou, kým roku 1930 údajne už len 19.
Podľa Svetoňa boli i údaje o sobášnosti, pôrodnosti, úmrtnosti a prirodze-nom prírastku skresľované, ale boli spoľahlivejšie od údajov získaných pri sčítaní obyvateľstva. Na základe nich poukazoval na vitalitu Slovákov v Maďarsku, ktorí
7 Jan Auerhan (1880 – 1942) sa zasadzoval o práva európskych menšín. Vykonával rad význam-ných funkcií: bol predsedom štátneho štatistického úradu, spoluzakladateľom Československé-ho ústavu zahraničnéČeskoslovenské-ho a jeČeskoslovenské-ho prvým predsedom, pôsobil v Československej spoločnosti pre štúdium národnostných otázok, prednášal ako univerzitný docent o českých a slovenských men-šinách v zahraničí (http://krajane.radio.cz/articleDetail.view?id=638 cit. 31.01.2021). Navštevo-val zahraničné komunity a spolky „Čechoslovákov“ a o tom pravidelne prispieNavštevo-val do Nášho zahraničia, zborníka Národnej rady československej, ktorého bol redaktorom.
sa z národno-biologického hľadiska zachovali, strácali sa iba v maďarských šta-tistikách. Roku 1920 bolo 243 955 (3,4 %) Maďarov po slovensky hovoriacich a roku 1930 ich počet klesol na 233 141 (2,9 %). Je isté, že sa v ich počte skrývali nesprávne zarátaní Slováci (1942, s. 112 – 114).
Aj v NJ sa písalo o maďarskej štatistike, poukazujúc ako ona skresľovala údaje v národnostných otázkach. Anonymný autor poukazuje na mechanizmus, ako maďarská politika vytvárala Maďarov z národnostných menšín: z občana, ktorý ovládal len niekoľko viet z maďarčiny urobila stopercentného Maďara. Ďa-lej uvádza, že väčšina okresov v Maďarsku mala aspoň 1 percento slovenského obyvateľstva, no okresy od južnej hranice Slovenska pozdĺž Dunaja tvorili „hlboký slovenský klin do maďarského tela“ a veľké množstvo slovenského oby-vateľstva žilo aj v juhovýchodnej oblasti Maďarska. Ako príklad sa uvádzal nad-lacký okres, ktorý mal 48 percent slovenského obyvateľstva.8 Mesto Békéš-Čaba (Békéscsaba) malo až 53 percent slovenského obyvateľstva, obec Stará Huta mala 100 percent Slovákov, ďalších 12 obcí a mestečiek viac ako 90 percent slovenské-ho živlu. Spolu bolo v Maďarsku 20 miest a obcí, v ktorých mali Slováci ¾ väčši-nu, v ďalších 15 obciach mali Slováci 50 – 70 percentnú väčšinu a v ďalších 22 obciach mali takmer polovicu obyvateľstva. Z celkového počtu 3 468 maďar-ských obcí bolo v 1248, teda viac ako v tretine v značnom počte zastúpený aj slovenský živel (NJ, 10. 9. 1929/100, s. 1).
Preberajúc údaje maďarskej štatistiky NJ v období od 1920 – 1930, uvádza počet okolo 142 000 (NJ, 10. 9. 1925/37, s. 3; NJ, 19. 4. 1928/16, s. 1) či 150 000 Slovákov v Maďarsku (NJ, 2. 7. 1929/72, s. 1). Slováci v troch župách tvorili viac ako 10 % obyvateľstva (Ostrihom 12 %, Arad 15 % a Békéš 16,9 %). Najväčšou slovenskou obcou bolo mesto Békéš-Čaba, v ktorej žilo 46 633 obyvateľov, z čoho 24 710 Slovákov (NJ, 6. 9. 1928/36, s. 1 – 2).
Slovenské menšinové školstvo v Maďarsku – vzdelávanie vo vlastnej reči?
Hoci čl. 59 Trianonskej mierovej zmluvy upresňuje, že maďarská vláda za-bezpečí, aby sa maďarským príslušníkom iného jazyka dostalo vzdelávanie vo vlastnej reči, Svetoň uvádza, že sa práve v oblasti školstva najmarkantnejšie pre-javovala nežičlivosť maďarskej národnostnej politiky – v trianonskom Maďarsku
8 Rumunská armáda okupovala békešsko-čanádsku oblasť roku 1919 a považovala tunajších Slo-vákov za pridelených Rumunsku, čo bolo aj verejne vyslovenou žiadosťou na veľkom sloven-skom ľudovom zhromaždení v Čabe. Na základe rozhodnutia parížskej mierovej konferencie roku 1919 bola vytýčená nová demarkačná línia, podľa ktorej k Rumunsku bol pripojený iba Nadlak a ostatné slovenské obce v békešsko-čanádskej oblasti zostali v Maďarsku (Sirácky, 1980, s. 192 – 193).
zmizli i tie slovenské kultúrne ustanovizne, ktoré „liberálna“ maďarská politika pred vojnou povolila, pretože existovala veľká priepasť medzi teóriou a praxou, medzi zákonmi, ktoré maďarská vláda prezentovala na medzinárodných fórach a skutočnosťou, ktorú kontrolovať nikdy nepripustila (1943, s. 95).
V NJ sa uvádzajú komentáre slovenských politikov, ktorí poukazujú na neuc-tievanie pravidla reciprocity. Senátor Národného zhromaždenia ČSR Vavro Šro-bár poukázal na to, že v Maďarsku existuje jazykový zákon, ale iba na papieri.
Keby v Maďarsku platili zákony Československej republiky, Slováci by mali mať 169 ľudových škôl s 308 triedami, 6 meštianskych so 17 triedami, stredné školy s 28 triedami a 1 učiteľský ústav – no nemali ani jednu školu (NJ, 18. 3. 1926/11, s. 1). Aj slovenská tlač z Československa podobne hodnotila maďarskú prax voči slovenskej menšine v Maďarsku poukazujúc, ako maďarská vláda zverejňovala štatistiky a vyzdvihovala, že je „liberálne a demokraticky“ postarané o menšino-vé školy v Maďarsku. V skutočnosti bolo v takých „slovenských“ školách zaká-zané rozprávať po slovensky. Slovenská mládež bola nútená byť členom mládež-níckeho vojenského spolku „Levente“ (Považské hlasy, 20. 7. 1928/27, s. 1).9
Porovnávajúc podmienky, v akých v skúmanom období žili Slováci v Ma-ďarsku a v Juhoslávii, autor uznáva, že Slováci vo Vojvodine sa po skončení Prvej svetovej vojny občas cítili občanmi druhej triedy, hoci to bolo neporovnateľné so situáciou Slovákov v Maďarsku. Totiž, skončení desiati preparandisti nedostali miesto v slovenskej škole a tak si niektorí našli službu v Československu (NJ, 18 . 12. 1924/51, s. 3). Boli aj prípady, keď slovenské deti učili učitelia srbskej národ-nosti. Slováci vo Vojvodine predsa nezabúdali ani na ťažké postavenie školstva Slovákov v Maďarsku. L. Zgúth považuje, že v nedostatku škôl cirkvi patrí, aby národne vzdelávala ľud, vplývala na vývin jeho národného charakteru (NJ, 24.
11. 1922/47, s. 2), keďže vo svojej asimilačnej politike maďarským vládnym kru-hom školstvo odjakživa slúžilo ako prostriedok „ako sa i z čistých Slovákov môžu zrobiť plnokrevní Maďari“. Príznačné je, že z oblastí, v ktorých vo väčšom počte žili Slováci, evanjelické gymnáziá boli len v Níreďháze (Nyíregyháza), v Békešskej Čabe a na Sarvaši a vo všetkých sa učilo iba po maďarsky. Uvádza sa príklad, že v čabianskom hlavnom gymnáziu bolo 240 žiakov, z čoho by štvrtina mohla byť slovenskej národnosti, lebo v Čabe žilo 45 000 Slovákov. Slovenské triedy-paralelky boli iba v štátnom gymnáziu v Gyule (Békešská župa), kde však žili iba Maďari a Rumuni. Z tohto autor jasne videl úmysel maďarskej vlády vy-hovieť forme a dať Slovákom gymnázium, ale v meste, kde ich niet.10
9 Táto paravojenská organizácia (maď. Levente-szervezetek) fungovala v rokoch 1921 – 1939 a do nej museli byť zapojení všetci chlapci vo veku od 12 až 21 rokov. Často sa porovnávala s Hitler Jugend v nacistickom Nemecku https://en.wikipedia.org/wiki/Levente_(organization).
10 V maďarských novinách Prágai Magyar Hirlap zo dňa 30. 7. 1922 poslanec Jozef Szent-Ivány napísal článok o tom, že maďarská vláda nečakane otvorila slovenské gymnázium v Békés Gyule. Anonymný autor v novinách Gemer-Malohont v tom videl úmysel maďarskej vlády, že
Druhým problémom zabezpečenia výučby v slovenskom jazyku bol vyuču-júci káder. Profesori Slováci sa len veľmi ťažko odhodlali priznať sa k svojej ná-rodnostnej príslušnosti. L. Zgúth poukazuje na skutočnosť, že z profesorov na maďarských gymnáziách sa za Slovákov prihlásili dvaja. V základných školách roku 1919 bolo osemnásť učiteľov Slovákov a roku 1925 sa už ani jeden nedekla-roval ako Slovák. Skutočnosť, že v celom Maďarsku neexistovala ani jedna slo-venská základná škola Zgúth pokladal za terorizovanie slovenskej menšiny. Pred-sa aj napriek skutočnosti, že slovenská cirkev v rámci maďarskej evanjelickej cirkvi nemala nijakých práv, v niektorých školách sa (iba) náboženstvo vyučova-lo po svyučova-lovensky (NJ, 2. 7. 1929/72, s. 1).
Podľa Auerhana v roku 1920/21 bolo podľa úradnej publikácie Centrálneho štatistického úradu v Budapešti 44 zmiešaných škôl s vyučovacím jazykom ma-ďarským a slovenským (po slovensky sa vyučovalo len náboženstvo, slovenské čítanie a trochu spev). Lež za štatistickými číslami často bola skrytá krutá reali-ta: v roku 1928 bolo v 49 maďarsko-slovenských školách zamestnaných 126 uči-teľov, medzi nimi iba jeden Slovák (Auerhan – Turčín, 1930/1, s. 18).
NJ občas preberala príspevky alebo ich časti z niektorých zahraničných no-vín. Tak sa v príspevku „Podivuhodné pomerné rozdelenie škôl v Českosloven-sku“ prebratom zo španielskych novín El Sol pozitívne hodnotí rešpektovanie menšinových práv v oblasti školstva v Československu, hoci Maďari aj napriek tomu často vyjadrovali svoju nespokojnosť v tlači (NJ, 1. 3. 1928/9, s. 1).
Maďarsko v tlači prezentovalo svoju „spravodlivú“ politiku voči národnost-ným menšinám. Tak NJ preberá informácie z novín Budapesti Hirlap, kde sa píše, že v Maďarsku je 64 obcí, v ktorých je viac ako 40 % slovenských školopo-vinných detí. Preto sa v 51 školách slovenčina vyučuje úplne alebo čiastočne;
existujú dve učiteľské prípravovne; v jednej farnosti sa konajú bohoslužby výluč-ne po slovensky, v 72 striedavo po slovensky a po maďarsky a v 8 po maďarsky, po nemecky a po slovensky, ale sa zdôrazňuje, že tieto informácie nie sú pravdi-vé. Ďalej sa uvádza, že existuje vládny komisár pre veci Slovákov dr. Adolf Pe-chány, no autor ho predstavuje ako hlavného činiteľa protičeskoslovenskej propa-gandy, ktorý sa nikdy neohlásil v záujme slovenskej menšiny v Maďarsku. Tiež sa písalo o existovaní katedry, t. j. lektorátu slovenského jazyka na univerzite v Pešti, ale neboli uvedené nijaké bližšie údaje o tom. Autor za zaujímavý po-važuje prehľad slovenského školstva v povojnovom Maďarsku, kde boli pri obec-ných školách uvedené tri typy menšinových škôl.11 V školách typu A vyučovacia
v prostredí, kde bolo málo Slovákov, nebude žiakov, gymnázium ani nezačne učiť, tým pádom zanikne a maďarská vláda vyhlási, že Slováci si nežiadajú svoje školy. V skutočnosti k otvore-niu slovenského gymnázia ani nedošlo, čo potvrdil aj slovenský minister školstva Vavro Šrobár 11. augusta 1922 v Prahe (Gemer – Malohont 20. 8. 1922/34, s. 2).
11 Podľa nariadenia ministra školstva Klebelsbergera z roku 1923 (Svetoň, 1943, s. 95).
reč je reč menšiny a maďarský jazyk je iba vyučujúcim predmetom. V školách typu B vyučovacia reč je zmiešaná (maďarská a menšinová), kým na školách typu C vyučovacia reč je maďarská a menšinová reč iba vyučovacím predmetom.
Autor považuje, že školy typu B a zvlášť C slúžia iba urýchľovaniu pomaďarče-nia menšín. Ešte uvádza údaj, že Slováci v Maďarsku nemajú materské školy a že už vlastne v tom veku začína odnárodňovanie slovenských detí.12 Čo sa týka učebníc slovenského jazyka, autor vyzdvihuje, že sú drahšie ako tie maďarské, čo predstavovalo dodatočný problém vo výučbe v slovenskom jazyku. V školskom roku 1923/24 len 5 018 slovenských detí navštevovalo menšinové školy typu C, ktorých je nedostatok a tak 10 204 slovenských detí chodilo do čisto maďarských škôl.13 Ďalej v článku autor dementuje tvrdenie, že existujú dve učiteľské prípra-vovne. Okrem toho uvádza, že Slováci v Maďarsku nemajú ani jednu meštiansku, ani strednú, či odbornú školu.14 Autor hovorí, že keby sa menšinový zákon, ktorý je platný pre Maďarov v ČSR uplatnil pre menšiny v Maďarsku, Slováci by, vzhľadom na svoj počet, museli mať aspoň 157 obecných a 4 meštianske či stred-né školy (NJ, 6. 9. 1928/36, s. 1 – 2).15
Štatistiky vysokých škôl poukazujú na ešte neprajnejšiu situáciu. Kým po Prvej svetovej vojne Slováci v Maďarsku mali 117 vysokoškolsky vzdelaných prí-slušníkov, po roku 1930 klesol ich počet o 35 %. Preto dobre konštatuje Svetoň:
„Aká môže byť kultúra národnej skupiny, ktorá nemá ani jediného stredoškol-ského profesora, iba 4 lekárov, ktorí nepôsobia medzi Slovákmi, 2 sudcov, 5 ad-vokátov a 1 advokátskeho koncipistu, ani jediného inžiniera, ani technika!? Kto sa má starať o kultúrne potreby slovenského ľudu, keď Maďari svojím voleb-ným systémom nepripustili voľbu ani jediného zástupcu do zákonodarných sbo-rov, keď vo verejnej štátnej správe zamestnávali (podľa štatistiky z roku 1930) iba 16 slovenských úradníkov, v župnej 2, v mestskej 5 a z 2 739 obecných notá-rov bol iba jediný Slovák. A jednako táto hŕstka slovenských vzdelancov nepre-stala sa usilovať o kultúrne povznesenie slovenského ľudu“ (Svetoň, 1943, s. 97).
12 V školskom roku 1925/26 chodilo do materských škôl 3220 slovenských detí. Roku 1930 ich bolo 2885, lebo medzi učiteľmi materských škôl sa nenašiel ani jeden, ktorý by sa priznal k Slo-vákom (Svetoň, 1943, s. 95).
13 Kým pred vojnou jestvovalo na území trianonského Maďarska 44 slovenských cirkevných škôl, po „vyriešení“ menšinovej otázky roku 1919 zaznamenaná je iba jedna (ktorá o rok zanikla) a 41 zmiešaných škôl. Aj počet týchto zmiešaných škôl bol redukovaný na 33. Ani pred rokom 1929, ani po roku 1931 na týchto školách nepôsobil ani jeden učiteľ, ktorý by bol priznal sloven-činu za svoj materinský jazyk (Svetoň, 1943, s. 95 – 99).
14 Nemali ich až do roku 1938 (Svetoň, 1943, s. 96).
15 Podrobnejšie informácie o školstve vzdelanosti a kultúre Slovákov v Maďarsku sa nachádzajú v monografii J. Svetoňa Slováci v európskom zahraničí (1943, s. 95 – 105). Niektoré údaje z nej prebral J. Sirácky (1980, s. 194 – 195).
Odnárodňovanie slovenskej menšiny aj v evanjelických kostoloch
Slováci na území Maďarska boli v 19. storočí väčšinou evanjelického vie-rovyznania.16 Auerhan považuje, že evanjelickí Slováci v Maďarsku mali omno-ho väčšie národné povedomie než katolícki Slováci (1935, s. 102). Aj Ladislav Zgúth sa zaoberal náboženskou situáciou Slovákov v Maďarsku a poukazoval, že ich veľká časť v skúmanom období bola evanjelického vierovyznania. Väčší počet Slovákov katolíckeho vierovyznania žil na Čabe, v Sarvaši a v Níreďházi.
Jedinou kultúrnou ustanovizňou slovenských evanjelikov v Maďarsku bola cir-kev. Hoci to nebola samostatná cirkevná organizácia a slovenskí evanjelici nema-li nijaký vplyv pri vyšších cirkevných fórach, predsa počúvanie kázní v
Jedinou kultúrnou ustanovizňou slovenských evanjelikov v Maďarsku bola cir-kev. Hoci to nebola samostatná cirkevná organizácia a slovenskí evanjelici nema-li nijaký vplyv pri vyšších cirkevných fórach, predsa počúvanie kázní v