ĽUboš kAčírek
Ukončenie druhej svetovej vojny a mierové rokovania v Paríži (1946 – 1947) o obnove európskych štátov opätovne spustili na rozličných úrovniach vtedajšej slovenskej spoločnosti diskusiu aj o slovensko-maďarských vzťahoch, (česko)slo-vensko-maďarskej hranici či otázku etnickej homogenizácie stredoeurópskych štátov spojenej s odsunom Nemcov nielen z Československa, ale aj ďalších krajín – Maďarska či Poľska. Podľa pôvodných predstáv československých politikov mali byť podobne ako Nemci v územia Československa odsunutí aj Maďari. Ten-to proces sa napokon zmiernil „len“ na výmenu obyvateľstva medzi oboma štát-mi. K tejto problematike existuje rozsiahla literatúra (napríklad Paríková, 2001;
Sáposová – Šutaj, 2010; Šutaj, 1993, 2014). Samotné rokovania mierovej konfe-rencie v Paríži prebiehali od 26. júla do 15. októbra 1946. Schválený text miero-vej zmluvy v Paríži podpísali zástupcovia ČSR a Maďarska 10. februára 1947.
Následne mierovú zmluvu schválila 22. apríla 1947 vláda ČSR a Mierová zmluva s Maďarskom bola schválená parlamentom Zák. č. 192/1947 z 22. novembra 1947.
Diskusie o korektúre slovensko-maďarskej hranice
Hoci základom povojnovej obnovy bol návrat k hraniciam k 1. januáru 1938, čím bola zrušená platnosť prvej Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938, na mierovej konferencii sa diskutovalo o úprave dnešnej slovensko-maďarskej hrani-ce. V slovenskej tlači sa negatívne hodnotili snahy maďarskej diplomacie o územ-né korektúry v prospech Maďarska, ako napríklad návrh, ktorý predložili maďar-skí zástupcovia na bilaterálnom rokovaní 30. septembra 1946, aby ČSR odstúpilo časť svojho územia v prospech Maďarska, kde by umiestnili odsunutých Maďa-rov z ČSR.1 Alebo ďalší návrh, ktorý odznel počas diskusií medzi ČSR a
Maďar-1 Bližšie články: Na výročie Mníchova Maďarsko žiada slovenské územie. In: Národná obroda [ďalej NO], roč. 2, 1. 10. 1946, č. 224, s. 1; Maďari sú nenapraviteľní. In: Východoslovenská Pravda, roč. 2, 2. 10. 1946, č. 226, s. 1.
skom o výmene obyvateľstva, keď Maďarsko navrhovalo, že prijme jednu tretinu Maďarov z ČSR a dve tretiny aj s územím od ČSR (Palkovič, 1947, s. 3).
Nesúhlas s územnými požiadavkami Maďarska však nebránili slovenskej strane, aby prezentovala svoje územné požiadavky voči Maďarsku. Niektoré mali skôr akademický, ako reálny politický význam. Napríklad geograf a univerzitný profesor na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Jan Hromádka (1886 – 1968), zakladateľ modernej slovenskej geografie, v roku 1946 publikoval štúdiu, kde o. i. uvádzal ideálnu hranicu Slovenska, pri ktorej vychá-dzal z geografického princípu. Ako Hromádka (1946, s. 476) píše: „Historický princíp je neupotrebiteľný, etnografický princíp sa stretáva s veľkými ťažkosťa-mi. […] južnou hranicou mu je tzv. západokarpatský sopečný oblúk, pozostáva-júci z pohoria Novohradského, Matry, pohoria Bukového a Tokajského. […] Juž-nú hranicu Slovenska treba teda viesť od Helemby [dnes Chľaba] kúsok po Dunaji na východ a po južnej päte pohoria Novohradského, Matry a pohoria Bukového k Tise pod Miškovcom a po tejto rieke k Čopu. Tým sa docieli krásnej súmernosti hranice, ktorá je tvorená na západe a východe veľkou riekou a uprostred opretá o horské hmoty menovaných troch pohorí. Hranica zabezpe-čí najväčšiu možnú mieru obrany a pripojí k Slovensku pásmo kedysi slovenské a potom zo značnej časti odnárodnené, čím sa napraví aspoň časť historickej krivdy…“
Hromádka tiež podporoval snahy o rozšírenie bratislavského predmostia, kde aj československá vláda vzniesla územné nároky na korektúru hranice. Prvé zmienky, že ČSR bude žiadať od Maďarska pripojenie prihraničných obcí pri Bratislave, sa objavili v slovenskej tlači v máji 1946. Na konci augusta už česko-slovenská vláda vzniesla požiadavku voči Maďarsku na odstúpenie týchto piatich obcí: Jarovce (maď. Horvátjárfalu, chorv. Hrvatski Jandrof), Rusovce (maď.
Oroszvár, chorv. Rosvar), Čunovo (maď. Dunacsún, chorv. Čunovo), Rajka (chorv.
Rakindrof) a Bezenye (chorv. Bizonja, slov. Beziň). Dôvody na odstúpenie boli viaceré. Podľa československých tvrdení v nich žilo len 25 % Maďarov, výrazná časť obyvateľstva obcí sa hlásila k Chorvátom. Územie bolo zároveň zaujímavé pre ďalší rozvoj Bratislavy, potenciálnej polmiliónovej metropoly Slovenska. Ako túto požiadavku interpretoval denník Národná obroda, československý záujem o toto územie „odôvodňujeme hospodársky predovšetkým tým, že rozvoj Brati-slavy, ako nášho hlavného prístavu na Dunaji a hlavného mesta Slovenska zne-možňuje nedostatok územia, vhodného pre vybudovanie priemyselných objek-tov“ .2 V podobnom duchu túto požiadavku uvádzal aj denník Čas, keď jedným z dôvodov na pripojenie tohto predmostia bolo aj to, že „už svojím položením patrí k bratislavskému predmostiu a je vzdialené od maďarských administratív-nych i spotrebiteľských stredísk. Význam zárezu pre Maďarsko, čo sa týka
spo-2 Článok Naše podmienky mieru s Maďarskom. In: NO, roč. 2, 21. 8. 1946, č. 190, s. 1.
jenia s Rakúskom, nie je tiež tak dôležitý, lebo nemá priame vlakové spojenie a spojenie cestné dá sa ľahko nahradiť po hradských južnejších“ .3
Z piatich obcí napokon mierová konferencia pririekla ČSR tri obce – Jarov-ce, Rusovce a Čunovo.4 Československá strana svoje nároky zdôvodňovala aj slo-vanským charakterom týchto obcí, kde sú „Maďari v menšine v pomere asi 2 : 3“. Pomer v prospech Slovanov sa mal zlepšiť aj očakávaným vysťahovaním nemeckej menšiny z týchto obcí. Argument slovanskosti žiadaného územia z Maďarska a Rakúska sa objavoval v odbornej i publicistickej tlači, vrátane podsúvania verejnosti záujmu týchto obyvateľov s pričlenením k ČSR: „…Úze-mie, na ktoré si robíme nárok, bolo kedysi slovanské a dnes je čiastočne obýva-né Horvátmi, ktorí by uvítali pripojenie k Československej republike.“ (Vasek, 1945, s. 8 – 10).
Ďalším, už spomínaným argumentom pre rozšírenie bratislavského pred-mostia na úkor Maďarska a Rakúska bolo aj spomínané budovanie tzv. Veľkej Bratislavy. Tento proces bol zavŕšený pripojením dovtedy samostatných obcí okolo Bratislavy, keď k 1. aprílu 1946 sa súčasťou Bratislavy stalo sedem obcí:
Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača a Vajnory. K tejto problemati-ke vyšlo viacero odborných i publicistických príspevkov podporujúcich tento proces.5
Československé stanovisko podporovala juhoslovanská strana. Delegát z No-vého Zélandu tiež podporil čs. stanovisko, argumentujúc, že táto oblasť „je veľká asi ako väčší statok pre chov ovcí“ a navrhol zostavenie trojčlennej komisie, kto-rá si toto územie pozrie „na tvári miesta“ .6 Na zasadnutí v pondelok večer 9. sep-tembra USA síce podporili požiadavku ČSR na rozšírenie predmostia, zároveň ich delegát Bedell Smith navrhoval jeho zmenšenie.7 Následne v septembri 1947 bola menovaná delegácia československo-maďarskej hraničnej komisie, ktorá 22.
decembra 1947 vydala záverečný protokol. Následne 10. januára 1948 prevzala československá správa novú československo-maďarskú hranicu. Úpravu hranice v bratislavskom predmostí riešil Zák. č. 192/1947 z 22. novembra 1947 Mierová zmluva s Maďarskom v bode 1, odsek 4, písmeno d).
3 Článok Bratislavské predmostie. In: Čas, roč. 3, 4. 10. 1946, č. 222, s. 2 + mapa. Bližšie sa tejto problematike venujú aj publicistické články: Veľké víťazstvo československej veci v Paríži. In:
NO, roč. 2, 27. 9. 1946, č. 221, s. 1; Ako sa pripravuje pripojenie Oroszváru k ČSR. In: NO, roč.
2, 18. 10. 1946, č. 239, s. 3.
4 Mierová zmluva s Maďarskom. In: Čas, roč. 3, 15. 10. 1946, č. 231, s. 1.
5 Spomeňme aspoň: Dr. F. B. [František Bartošek], 1946, s. 3; Gross, 1946; J. D., 1946, s. 5; Tva-rožek, 1946, s. 4; Vasek, 1945; Bratislava ďakuje za predmostie. In: NO, roč. 2, 2. 10. 1946, č. 225, s. 3.
6 Vec bratislavského predmostia. In: NO, roč. 2, 7. 9. 1946, č. 204, s. 2.
7 Napríklad články Veľmoci podporujú čs. požiadavku voči Maďarsku. In: NO, roč. 2, 10. 9. 1946, č. 206, s. 1; Maďarsko sympatií veľmocí zbavené. Obšírna debata o otázke bratislavského pred-mostia a transfere Maďarov. In: NO, roč. 2, 11. 9. 1946, č. 207, s. 1.
Slováci v Maďarsku
Postaveniu Slovákov v Maďarsku sa po skončení druhej svetovej vojny vý-razne venoval denník Národná obroda (1945 – 1948). Začal vychádzať ešte vo februári 1945 v Košiciach ako tlačový orgán Slovenskej národnej rady. Po oslo-bodení Bratislavy sa redakcia presťahovala do Bratislavy. K základným princí-pom novín patril o. i. protifašistický odboj so zdôrazňovaním odkazu Slovenské-ho národnéSlovenské-ho povstania, obnovenie Československa na demokratických základoch ČSR a rovnoprávnosť Čechov a Slovákov. K ich spolupracovníkom patrili aj mnohé neskôr známe osobnosti literatúry a kultúry, ako Albert Maren-čin a Ivan Bukovčan v Paríži, Štefan Žáry v Taliansku, Ján Rozner vo Veľkej Británii či dolnozemský Slovák Andrej Vrbacký pôsobiaci v Belehrade (Vereš, 2008, s. 104 – 107). O aktivitách Slovákov v Maďarsku informoval František Bartošek.8
Pochopiteľne, že noviny informovali verejnosť o slovenskom postoji rieše- nia slovensko-maďarských vzťahov, z pohľadu odčinenia skutočných i domne-lých krívd siahajúcich nielen do obdobia po prvej Viedenskej arbitráži z 2. no-vembra 1938 a odstúpenia časti územia vtedajšieho Československa Maďarsku, ale i do obdobia spred roku 1918 s ešte žijúcimi s pamätníkmi a spomienkami prefiltrovanými ďalšími udalosťami. Môžeme tu sledovať aj využívanie či zne-užívanie historických prameňov pri argumentácii a interpretácii vlastných pri politických záujmov. Čitateľ na Slovensku tak mohol miestami získať až dojem, že Maďari na území Maďarska sú vlastne len pomaďarčení Slováci: „Na konci tohto [t. j. 18.] storočia cestovateľ zo župy Békešskej za Tisou (300 km od Buda-pešti) cestoval povozom tak, že sa všade dohovoril po slovensky, potom aj z Peš-ti na Slovensko.“ Autor príspevku zároveň ľutuje, že „sa neusadili súvisle a že tak nemohli vytvoriť celok, v ktorom by boli napredovali lepšie hospodársky a najmä kultúrne .“9
Problematika slovensko-maďarskej etnickej hranice sa po ukončení mierovej konferencie v Paríži po prvej svetovej vojne a podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920 dostala na istý čas do úzadia. Medzitým v slovenskej spo-ločnosti dorástla prvá slovenská generácia vychovávaná na vysokých školách v Československu, ktorá začína svoju profesionálnu kariéru na prelome 20. a 30.
rokov. Táto problematika začína opäť viac ožívať v súvislosti s udalosťami sme-rujúcimi k prvej Viedenskej arbitráži. Práve na začiatku 40. rokov sa začína roz-víjať vedecká činnosť generácie narodenej na začiatku 20. storočia, ktorá sa ve-novala slovensko-maďarskej problematike.
Počas prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) vzniklo viacero historických, jazykovedných a demografických prác venovaných územiu obývanému Slovákmi
8 Články pod vlastným menom alebo pod skratkou Dr. F. B. z rokov 1945 a 1946.
9 lk.: Sídla Slovákov v Maďarsku, 1946.
– v minulosti i vtedajšej súčasnosti. Odbornými argumentmi podoprieť územné nároky Slovákov sa pokúsil historik Branislav Varsik (1904 – 1994) v publikácii Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach vydaná v roku 1940. Obsahuje aj dve mapové prílohy, kde na základe dobových demo-grafických údajov o. i. poukazuje na etnické posuny v 18. až prvej polovici 20. storočia, vznik jazykových ostrovov a problematiku oficiálnej uhorskej štatis-tiky z prelomu 19. a začiatku 20. storočia. Za ostatné desaťročia bolo publikova-ných množstvo publikácií zamerapublikova-ných na problematiku sčítania obyvateľstva na území dnešného Slovenska (napríklad Historický atlas, 2017; Tišliar – Šprocha, 2018a; Tišliar – Šporcha, 2018b).
Demografickej problematike sa profesionálne venoval Ján Svetoň (1905 – 1966), zakladateľ modernej slovenskej demografie a demografickej štatistiky.
Osobitne sa zameriaval problematiku migrácie Slovákov. Výsledky svojho vý-skumu publikoval v monografiách Slováci v Maďarsku (1942) a Slováci v európ-skom zahraničí (1943). Z ďalších práce, ktoré napísal v tomto období spomeňme Štatistická maďarizácia (1942), Materinská reč a znalosť rečí v dátach maďar-ských štatistík (1942), Zmiešaná sobášnosť ako faktor prenárodnenia (1943), Národy bývalého Uhorska vo svetle štatistík (1943), Maďarizácia Slovákov v Nyíregyháze (1943), Aszlayho mapa Uhorska z roku 1830 (1944) a Slovenskosť Košíc koncom 19. stor. (1944). Na základe sčítania obyvateľstva z roku 1930 v Maďarsku uvádza oficiálny počet Slovákov na 104 819, reálny stav však odha-dol na 200-tisíc, a to „sledovaním biologického vývinu Slovákov a ich migračné-ho pohybu“. Tieto údaje prehľadne spracoval v mapovej prílohe, kde publikoval sídla Slovákov v podunajskom priestore. Po skončení vojny a príprave výmeny obyvateľstva bol v roku 1946 vymenovaný za člena presídľovacej komisie v Ma-ďarsku a v tom istom roku ako demografický expert na mierovej konferencii v Paríži.10
Po druhej svetovej vojne a príprave výmeny obyvateľstva vykonávali sloven-skí odborníci systematickejší terénny výskum Slovákov na území Maďarska.
V mesiacoch marec a apríl 1946 uverejnila Národná obroda pod pseudonymom sériu piatich článkov popisujúcich jednotlivé regióny, kde sa v minulosti usídlili Slováci a ešte aj v období po druhej svetovej vojne tvorili živú komunitu. Viaceré z týchto obcí boli doteraz neznáme aj pre odbornú komunitu.11 Môžeme sa do-mnievať, že ich autorom je práve Ján Svetoň, alebo niekto, kto s ním spolupraco-val a čerpal z jeho publikovaných prác.
Pod vlastným menom publikoval J. Svetoň (1946, s. 2) jeden príspevok, kde koriguje svoje predchádzajúce údaje o Slovákoch v Maďarsku publikované v star-ších prácach. Sleduje nezrovnalosti medzi oficiálnymi maďarskými štatistikami
10 Bližšie o ňom Slovenský biografický slovník V. – SBS, 1992, s. 388.
11 Podrobnejšie o nich píše v týchto článkoch uverejnených pod skratkou (lk.) a (r) v Národnej obrode z roku 1946.
a počtami osôb prihlásených na presídlenie. Napríklad v Níreďházi oficiálne žilo len 120 Slovákov, na presídlenie sa ich však prihlásilo 5 206. Uvádza, že v 258 obciach oficiálne nežili žiadni Slováci, v piatich z nich ich však reálne zaevidoval medzi 100 až vyše 300. Pri 363 obciach zistil, že v nich bolo viac prihlásených na presídlenie, ako tu štatisticky žilo Slovákov. Na základe týchto údajov koriguje vlastné odhady počtu Slovákov v Maďarsku z publikovanej literatúry na 475 000.
Z nich v Zadunajsku v 215 obciach žilo 44 000 Slovákov, v Békešskej a Čanád-skej stolici v 63 obciach 113 000 a v samotnej Budapešti do 60 000.
Z jazykovedného hľadiska sa problematike kontinuity a diskontinuity rozší-renia Slovanov a Slovákov na území Uhorska na základe lokálnych názvov veno-val jazykovedec a dialektológ Ján Stanislav (1904 – 1977), zakladateľ modernej slovenskej onomastiky (bližšie o ňom SBS V, s. 332 – 334. a Doruľa – Žeňuch, 2016). Prvú významnejšiu prácu k tejto problematike s názvom K južnej a vý-chodnej hranici slovenského osídlenia v stredoveku publikoval v roku 1944. Na ňu nadväzuje dvojzväzková monografia Slovenský juh v stredoveku vydaná v roku 1948 (reedícia 1999 a 2004), ktorá však v čase svojho vydania zostala vzhľadom na vtedajšie politické udalosti v úzadí vedeckého záujmu (z jeho ďal-ších publikácií spomeňme aspoň Odkryté mená slovenských miest a dedín z r.
1947 a Zo života slov a našich predkov z r. 1950). V týchto prácach na základe zachovaných názvov obcí interpretoval ich slovanský, resp. slovenský pôvod a tou to onomastickou metódou dokladoval rozšírenie Slovákov / Slovanov na území dnešného Maďarska do 13. storočia, v severnejších, hornatých oblastiach do 15. storočia. V Bukových horách a Matre sledoval lokálne názvy slovanského pôvodu podľa špeciálnych vojenských máp. Ako píše Stanislav (1945): „Tieto názvy stoja tu však ako náhrobné kamene, volajúce svetu po storočiach – miesta-mi len desaťročiach – že tu žili Slováci…“ V oblasti maďarskej časti Novohrad-ských vrchov, Matry, Bukových vrchov a tamojších slovenNovohrad-ských obcí si tak môže-me klásť otázky, či je možné hovoriť o kontinuite slovenského osídlenia v tamojších obciach, keď v rámci sťahovania Slovákov na Dolnú zem prichádzali do obcí, kde ešte žilo slovensky hovoriace obyvateľstvo, alebo už nie.
Na stránkach Národnej obrody sa od začiatku vydávania môžeme stretnúť s príspevkami, ktoré mapujú situáciu Slovákov v Maďarsku. Medzi autormi člán-kov môžeme identifičlán-kovať aj Jána Stanislava pod pseudonymom jsv. (1945), pod-ľa ktorého „dnešné Slovensko je len zlomkom územia, na ktorom Slováci v stre-doveku a pred Maďarmi žili… […] Akže sa má niekto podľa historického práva dovolávať rozšírenia svojho územia, tak sme to my Slováci“.
Na túto staršiu generáciu jazykovedcov a historikov neskôr nadviazala nová generácia, reprezentovaná napríklad Jánom Siráckym (1925 – 1998) pochádzajú-cim z dolnozemského prostredia. Ku koncu druhej svetovej vojny bol aktívnym účastníkom protifašistického hnutia, po ukončení vysokoškolského štúdia sa spo-lupodieľal na rozvíjaní československo-juhoslovanských vzťahov a slovenskému vysťahovalectvu na územie dnešného Maďarska, Juhoslávie a Rumunska
(napríklad monografia Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí (1971), spoluautorstvo na publikácii Slováci vo svete I. (1981) či Dlhé hľadanie domova z r. 1985; prepracované v r. 2002). Zároveň po druhej svetovej vojne po-stupne dorastajú v Československu, Maďarsku, Juhoslávii a Rumunsku nové ge-nerácie vysokoškolsky vzdelaných odborníkov z oblasti histórie, jazykovedy a et-nológie, vďaka čomu sa rozširuje výskum a naše poznanie o živote dolnozemských Slovákov. Možno paradoxne, hoci počet Slovákov v Maďarsku klesá, množstvo odbornej literatúry narastá.
Novú kapitolu prináša rok 1990 – založenie Výskumného ústavu Slovákov v Békešskej Čabe, ktorého 30. výročie založenia si práve pripomíname. Publiko-vaná literatúra o dolnozemských Slovákoch a Slovákoch v Maďarsku nie je budo-vaním pamätníka minulosti, ale prináša poznatky o ich reálnej situácii a ďalšie vízie o rozvoji slovenskej komunity na území Maďarska.
LITERATÚRA
Skratky
Bartošek, František – Dr. F. B.
Národná obroda – NO
Slovenský biografický slovník V. – SBS V Svetoň, Ján a jeho spolupracujúci – lk., r.
Časopisy Národná obroda, roč. 1. – 3, 1945 – 1947.
BARTOŠEK, František: Bilancia slovenského menšinového hnutia v Maďarsku. In: Ná-rodná obroda, roč. 1, 28. 12. 1945, č. 219, s. 2.
Dr. F. B. [BARTOŠEK, František]: Slovania v Maďarsku. Od nášho peštianskeho ko-rešpondenta. In: Národná obroda, roč. 1, 2. 10. 1945, č. 149.
(Dr. F. B.) [BARTOŠEK, František]: Budapeštianski Slováci sa prihlasujú na Slovensko.
In: Národná obroda, roč. 2, 4. 4. 1946, č. 80, s. 4).
Dr. F. B. [BARTOŠEK, František]: Čo sa robí na bratislavskom predmestí. In: Národná obroda, roč. 2, 13. 5. 1946, č. 111, s. 3.
(lk.): Sídla Slovákov v Maďarsku. Ako a kedy sa tam usídlili? – Kedy ich načala maďari-zácia – Stav pred sto rokmi a teraz – Skutočnosť či papierová maďarimaďari-zácia? In:
Národná obroda, 2. 3.1946, č. 52.
(r): Slováci medzi Dunajom a Tisou. Od Ipľa medzi Zaďvou a Dunajom – Budapešť a okolie – Ako to bolo pred sto rokmi a ako je to teraz. In: Národná obroda, 17 . 3 . 1946 .
(lk.): Slováci v Zadunajsku. Vlasť čaká na svojich roztratených príslušníkov. In: Národná obroda, 23. 3. 1946.
(lk.): Slováci v južnom Zátisí. Súvislé územie a roztratené osady – Najcennejší slovenský kraj – Slováci v Békéšskej župe. In: Národná obroda, 29. 3. 1946.
(lk.): Slováci medzi Dunajom a Tisou. Dunaj a osady pri ňom – Riedke osídlenie a sala-še – Dunaegyháza prejde na Slovensko – Rodisko Petőfiho-Petroviča: Kiskőrös – Rozptýlení Slováci. In: Národná obroda, 2. 4. 1946.
PALKOVIČ, Juraj: Dohoda s Maďarskom? In: Národná obroda, roč. 3, 1. 1. 1947, č. 1, s. 3.
jsv. [STANISLAV, Ján]: Štátne hranice a veda. In: Národná obroda, roč. 1, 19. 9. 1945, č. 139, s. 2.
STANISLAV, Ján: Náš juh. Slováci pod Blatenským jazerom – Dve tretiny zadunajska boly naše. In: Národná obroda, roč. 1, 30. 9. 1945, č. 148.
SVETOŇ, Ján: Slováci v dnešnom Maďarsku. In: Národná obroda, 31. 7. 1946, č. 172, s. 2.
TVAROŽEK, Ján: Veľká Bratislava a s ňou hospodársky súvisiace okolie. In: Národná obroda, roč. 2, 10. 1. 1946, č. 8, s. 4.
Čas, roč. 2. – 4, 1945 – 1947.
J. D.: Budujeme veľkú Bratislavu. In: Čas, roč. 3, 1946, č. 242, s. 5.
Nové slovo, roč. 2. – 3, 1945 – 1946.
GROSS, Kamil: Urbanizmus v hospodárskej prestavbe Slovenska so zvláštnym zrete-ľom na Bratislavu. In: Nové slovo, roč. 3, 1946, č. 3, s. 10 – 14 a č. 4, s. 8 – 12.
HROMÁDKA, Jan: Ideálne hranice Československa III. In: Nové prúdy v našom súčas-nom živote, roč. 2, 25. 10. 1946, č. 21, s. 475 – 477.
Slovenský biografický slovník V. Red. A. Maťovčík. Martin: Matica slovenská 1992.
ČÉPLÖ, Slavomír – KAČÍREK, Ľuboš – MAJO, Juraj – POCISKOVÁ, Miriam – ŠPROCHOVÁ, Terézia – ŠPROCHA, Branislav – TIŠLIAR, Pavol – VARGOVÁ, Lenka: Historický atlas obyvateľstva Slovenska (18. – 1. pol. 20. storočia). Bratisla-va: Centrum pre historickú demografiu a populačný vývoj Slovenska FiF UK 2017.
DORUĽA, Ján – ŽEŇUCH, Peter (eds.): Ján Stanislav a slovenská slavistika. Bratisla-va: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, Slovenský komitét slavistov 2016. 271 s.
PARÍKOVÁ, Magdaléna: Reemigrácia Slovákov z Maďarska v rokoch 1946 – 48. Etno-kultúrne a sociálne procesy. Bratislava: Stimul 2001.
SÁPOSOVÁ, Zlatica – ŠUTAJ, Štefan (eds.): Povojnové migrácie a výmena obyvateľ-stva medzi Československom a Maďarskom. Prešov: Universum 2010.
SIRÁCKY, Ján: Dlhé hľadanie domova. 2. (prepracované a doplnené) vyd. Martin: Ma-tica slovenská 2002. 424 s.
ŠUTAJ, Štefan: Maďarská menšina na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. Bratislava:
Veda 1993.
ŠUTAJ, Štefan: Parížska konferencia 1946 a mierová zmluva s Maďarskom. Prešov:
UNIVERSUM-EU, 2014.
TIŠLIAR, Pavol – ŠPROCHA, Branislav: 100 rokov obyvateľstva Slovenska od vzniku Československa po súčasnosť. Bratislava: Muzeológia a kultúrne dedičstvo 2018a.
TIŠLIAR, Pavol – ŠPROCHA, Branislav: Pramene k vývoju obyvateľstva Slovenska v 18. – 1. pol. 20. storočia. In: Populačné štúdie Slovenska, roč. 1, 2018b, s. 5 – 20.
Internetové zdroje
Internetové zdroje