József demmel
Národná identita Ľudovíta Haana (1818 – 1891), luteránskeho farára a histo-rika v Békešskej Čabe, je v centre záujmu výskumníkov, ktorí sa mu venujú.
Maďarskí vedci ho zvyčajne vykresľujú v úlohe sprostredkovateľa medzi sloven-ským a maďarsloven-ským národným hnutím, ako slovensky hovoriaceho uhorského intelektuála, ktorý sa ujal úlohy „mosta“ medzi týmito dvoma národnými hnutia-mi (Sziklay, 1958, s. 209 – 235; Székely, 1983, s. 29 – 35). Na druhej strane slo-venskí vedci – v kontexte jeho národnej identity – často zdôrazňujú pomaďarče-nie Haana. Dompomaďarče-nievam sa však, že okrem týchto interpretačných rámcov sa výskum môže zamerať aj na skúmanie vývoja a štruktúry národnej identity Haana.
Slovenské začiatky
Ľudovít Haan sa síce narodil v Sámsonháze, ale vyrastal v Békešskej Čabe, pretože jeho otec Ján Haan (1779 – 1855) bol miestnou luteránskou farnosťou zvolený za luteránskeho farára práve vtedy, keď sa mu narodil syn. Po rokoch strávených v ľudovej škole v Békešskej Čabe a potom na gymnáziu v Poľnom Berinčoku (Mezőberény), študoval v rokoch 1834 až 1839, teda vo veku 16 až 21 rokov, filozofiu a teológiu na Evanjelickom kolégiu v Prešove.
Keďže biografické údaje – vrátane tejto životnej etapy – použité v odbornej literatúre často pochádzajú z jeho Denníka, citujeme túto časť: „Čo sa týka môj-ho vzdelania, najviac som vďačný takzvaným maďarským a slovenským spoloč-nostiam. […]. Ja som mal také šťastie, že už v druhom roku som bol zvolený za knihovníka a v poslednom roku svojho pobytu v Prešove som bol zasa zvolený za podpredsedu pána učiteľa Vandráka. Túto veľkú poctu by som nevymenil za nič
1 Výskum použitý v tejto štúdii bol realizovaný v rámci grantu VEGA 2/0069/21 Úloha meštian-stva v modernizačných procesoch pri prechode od stavovskej k občianskej spoločnosti (Uhor-sko a Sloven(Uhor-sko 1780 – 1918).
na svete! Inak, v mojich časoch prežívalo prešovské kolégium obdobie svojho rozkvetu. Sotva verím, že predo mnou či za mnou malo takých žiakov, ako sme boli my. Najmä maďarská spoločnosť mala vo svojich radoch veľa znamenitých chlapcov.“2 (Haan, 2017, s. 19 – 20). Po tomto úvode Haan na viacerých stranách písal o maďarskej študentskej spoločnosti, napísal napríklad dlhý a dôkladný ži-votopis všetkých svojich spolužiakov, ktorí neskôr hrali aktívnu úlohu v maďar-skom politickom, kultúrnom alebo cirkevnom živote. O slovenskej študentskej spoločnosti však hlboko mlčal a o tom, že na prešovskej škole v tom čase vôbec existovala národnostná otázka, sa možno dozvedieť iba z krátkeho príbehu o Gyulovi Sárosym v Denníku: „Už za našich študentských čias začala klíčiť nenávisť medzi maďarskou a slovanskou rasou. Sárosymu to nebolo po vôli, preto ma vyzval, aby som sa s ním spojil, aby sme obaja predstavili obom náro-dom literatúru toho druhého a takto ich možno zblížili“ (Haan, 2017, s. 23).
Na základe týchto viet literatúra zobrazovala Haana ako sprostredkovateľskú postavu, v zásade však ako postavu na maďarskej strane. Zdroj, ktorý sa na to využíva, však nie je v žiadnom prípade neutrálny. Stojí zato pozrieť sa na titul.
Haan, hoci svoje dielo nazval Denníkom, no napísal vlastne klasické spomienky, teda memoáre. Text začal písať začiatkom roku 1870 ako 52-ročný, ale neopísal udalosti z roku 1870. Svoju autobiografiu však začal písať a v procese písania sa do svojej súčasnosti dostal až po mnohých rokoch. Haan, ktorý bol v tom čase už známy ako historik, si bol zjavne vedomý žánrového rámca a vedel, že v skutoč-nosti nepíše denník, ale memoáre. Pravdepodobne si myslel, že je autentickejšie definovať svoj text ako žáner, ktorý zaznamenáva dobové udalosti, namiesto žán-ru memoárov. A tento na prvý pohľad nepodstatný rozdiel mal minimálne v slo-vensko-maďarskom kontexte veľmi konkrétny cieľ: zakryť svoj vlastný súčasný životný príbeh.
Keby Haan skutočne písal denník v 30. rokoch 19. storočia, v rokoch v Pre-šove, kde by zaznamenal svoje aktuálne pocity a myšlienky, pred našimi očami by sa z národného pohľadu rozvinul úplne iný príbeh ako v Denníku. Z jeho sú-časných listov, z poznámok v jeho pamätiach a z niekoľkých ďalších zdrojov sa odvíja portrét mladého muža so silnou slovenskou identitou, ktorý mal silné kon-takty so slovenským národným hnutím.
Dôležité je spomenúť, že Haan sa narodil v rodine luteránskeho farára hovo-riaceho po slovensky. Ani v dospelosti jeho otec nehovoril dobre po maďarsky a spočiatku pravdepodobne bola dominantnou rečou jeho detí slovenčina (Haan, 2017, s. 13). Minimálne sa to dá predpokladať z anekdoty, podľa ktorej prišli Ľu-dovítovi Haanovi v detstve na um najnevyberanejšie výrazy práve v slovenčine (Haan, 2015, s. 73). Nie je preto až také prekvapivé, že aj keď o Slovenskej
štu-2 Jazyk textov citovaných v príspevku, ak boli pôvodne napísané v slovenčine / češtine / bibličtine, som ponechal v pôvodnej podobe. Podľa pravidiel a pravopisu dnešnej slovenčiny citujem citáty z Haanovho Denníka, ktorý pôvodne napísal v maďarčine.
dentskej spoločnosti v Prešove vo svojom Denníku na začiatku 70. rokov 19. sto-ročia veľmi nepíše a ešte viac zamlčí svoju rolu v ňom, bol v skutočnosti jedným z najaktívnejších zakladateľov tohto slovenského samovzdelávacieho krúžku (Haan, 2017, s. 216). Podľa dochovanej zápisnice písal Haan v tomto samovzdelá-vacom krúžku básne v slovenčine (presnejšie po česky), v ktorých sa plne stotož-nil s vtedajšou slovenskou/slovanskou národnou myšlienkou, a najmä s prezentá-ciou slovanského národa od Jána Kollára. Príkladom je Oda k národu slawskému alebo Vlasť a národ, v ktorej písal o európskych slovanských národoch v duchu Kollárovej slovanskej vzájomnosti (Kmeť, 2010, s. 56). Slovenská angažovanosť Haana sa však neobmedzovala iba na prácu v samovzdelávacom krúžku: pretká-vala celú sieť Haanových kontaktov. Zachoval sa napríklad list napísaný v roku 1838 v Prešove Samovi Bohdanovi Hroboňovi do Levoče (Haan, 2017, s. 215 – 216), kde v tom čase pôsobila najaktívnejšia (a maďarskými súčasníkmi najviac prenasledovaná) slovenská študentská spoločnosť v Uhorsku. Z obsahu listu, ako aj zo slovnej zásoby a pojmového rámca je zrejmé, že Haan sa v tom čase cítil byť členom komunity moderného slovenského národa: „rodina mi gest každý ten, kdo city mojim rowné pěstuge, rodina mi gest každý ten, kdo wěrně a hor-liwě Dobro a Blahoslawěnstwj Národa mého napomáhá. – Drahý bratře! My dwa sme se předtjm geden druhemu neznámj, na kwětaucým poli národnosti se-šli,“ napísal Haan, a jasne myslel na slovenský národ. Okrem toho sa v tomto liste výslovne ponosuje, že podľa jeho názoru nie je slovenská spoločnosť v Pre-šove taká aktívna ako v Levoči. Z jeho listu tiež môžeme zistiť, že v skutočnosti práve on s niektorými svojimi spolužiakmi zorganizoval slovenskú študentskú spoločnosť, pretože jediný učiteľ, ktorý sa aspoň nominálne ujal predsedníctva,
„ani dostatečného času nemá, ani nenj dosti tým Národnjm duchem nadšený, aby se našeho spolku horliwě zaujmal“ a žiadny iný učiteľ ho nepodporuje.
Ale stojí za to pozrieť sa aj na rozlúčke formulky listu: Haan požiadal Hro-boňa, aby v jeho mene pozdravil „wšech wěrnjch Slowáků“ a podpisuje svoj list ako „Wáš wěrný prjtel a brateř w národu Ludewjt Jaroslaw Haan“ (Haan, 2017, s. 216). Haan nebol v skutočnosti pokrstený týmto menom: jeho druhé krstné meno bolo August, a nie Jaroslav, ktorým vlastne preukázal príslušnosť ku ko-munite slovenského národného hnutia. O niekoľko rokov skôr usporiadala slo-venská študentská spoločnosť v Prešporku pod vedením svojho učiteľa Ľudovíta Štúra symbolický sviatok na neďalekom Devíne. To bola prvá verejná oslava slo-venského národa – na ktorej členovia na znak príslušnosti k slovenskej komunite prijali slavské/slovanské mená (Miroslav, Miloslav, Velislav, Horislav atď.) (Šol-tés, 2015, s. 238 – 262). Haan sa tak pripojil k tejto praxi a k tejto komunite dob-rovoľnou voľbou mena Jaroslav.
Z listu pre Hroboňa tiež vieme, že Haan bol v dobrom vzťahu s Gašparom Fejérpatakym, ktorý v tom čase vydával slovenské knihy a kalendáre. Za zmien-ku tiež stojí: „Práwě teď dostáwám zprawu od pána Fejérpatakyho, že
Kolla-rowo poprsj již hotowé gest. Gá ho welmi netrpěnliwě očekáwám. Wy si tež gistě tento národnj poklad zwážjte?“ (Haan, 2017, s. 216).
Haan bol počas rokov strávených v Prešove v kontakte aj s Jánom Kollárom.
Kollár v tomto období opísal Haana ako: „Wy negen milownjkem národu ale i učinliwým a wzdělaným milownjkem gste,“ a potom dodal, „O kýž se gen počet mladjků Wám podobných množj w našich školách: tak nám krásná budaucnost odplatu dá za trpkau přjtomnost“ (Haan, 2016, s. 109 – 110). Haan neskôr napí-sal Kollárov životopis v latinčine (Haan, 1858, s. 149 – 152) a potom v maďarčine a ešte v roku 1874 si spomenul, že „on bol môj dobrý človek“, teda že boli vo veľmi blízkom vzťahu (Haan, 2017, s. 248).
Haan ako vedúca osobnosť slovenskej študentskej spoločnosti v Prešove pri-chádzal do priameho kontaktu nielen so slovenskou študentskou spoločnosťou v Levoči, ale aj s prešporskou slovenskou študentskou spoločnosťou pod vedením Ľudovíta Štúra. V už citovanom liste sa síce sťažoval, že dostal urážlivý list z Prešporka, ale zároveň informoval Hroboňa, že medzi oboma spoločnosťami už bol obnovený mier. Nepriame zdroje tiež naznačujú, že mal zvlášť blízky vzťah s vodcom celého hnutia, so Štúrom. Napríklad keď Haan v roku 1842 od-išiel po univerzitných rokoch v Nemecku domov a na ceste minul posledný cent, po príchode do Prešporka požiadal práve Štúra, aby mu požičal desať forintov na cestu a stravu (Haan, 2017, s. 58). Je takmer isté, že Haan mal v luteránskych so-ciálnych kruhoch mesta veľa známych, a tiež vieme, že Štúr nepatril k tým, od ktorých sa len tak ľahko dalo požičať, lebo pri absencii výplaty sám bol odkáza-ný na pôžičky (Demmel, 2011). Takže to, že Haan si práve od neho požiadal pe-niaze, ktoré aj dostal, poukazuje na ich blízky vzťah. Túto domnienku podporuje aj skutočnosť, že Štúr údajne napísal pozitívnu kritiku slovenskej verzie prvej Haanovej knihy (Haan, 1845; Haan, 2017, s. 73 – 74).
Haan tiež zaznamenal príbeh o Štúrovi, ktorý sa pravdepodobne neudial v takejto podobe, ale jednoznačne podčiarkuje skutočnosť, že Haan sa svojho času pohyboval v úzkom kruhu slovenskej mládeže vedenej Štúrom. „Už v štyrid-siatych rokoch povedal Lajos Stúr (Ľudovít Štúr) Maďarovi, ktorý mu oponoval:
Pozri si mapu Európy, Maďarov je päť miliónov a Slovanov 80 miliónov. Rusko je hlava, Poľsko hrudník, Srbsko, Chorvátsko a Montenegro sú nohy, Uhorsko je brucho, vy ste v bruchu len červy a hlísty“ (Haan, 2017, s. 139 – 140). Tento príbeh je teda parafráza teórie slovanskej vzájomnosti Jána Kollára, prepisovaná s typickým študentským humorom, o ktorom by Haan len ťažko vedel, keby ne-bol vo vnútorných kruhoch Štúrových stúpencov (Kiss Szemán, 2007, s. 53 – 54;
2010, s. 184 – 185).
Je teda veľmi pozoruhodné, že Haan o tridsať rokov neskôr vo svojich spo-mienkach obšírne hovorí o svojej úlohe v maďarskej študentskej spoločnosti v Prešove a o komunite v nej, zatiaľ čo o slovenskej študentskej spoločnosti ne-vieme prakticky nič. Ako sme však videli, Slovenská študentská spoločnosť v Prešove, rovnako ako maďarská, nebola iba krúžkom zameraným na jazykové
samovzdelávanie – účasť a činnosť v nej znamenala aj politickú viazanosť.
Čoskoro zistíme, že Haan mal veľmi konkrétne dôvody, aby na túto etapu svojho mladíckeho života v polovici 70. rokov 19. storočia „zabudol“.
Tiež je však dôležité poznamenať, že v tejto jeho slovenskej orientácii zohra-la veľmi dôležitú úlohu luteránska cirkevná spoločnosť, pretože práve táto sieť kontaktov spájala Haana s Kollárom, peštianskym luteránskym farárom, ktorého označil iba za slovenského Petrarca, či Samo Bohdan Hroboňom z Levoče a Štú-rom zo slovenského evanjelického samovzdelávacieho krúžku v Prešporku. Inak-tivita jeho slovenských vzťahov v rokoch 1840 – 1860 v skutočnosti tiež dokazuje, že luteránske sociálne vzťahy a slovenské siete v mnohých prípadoch fungovali symbioticky. Zdá sa totiž, že po ukončení štúdia a odchode z luteránskeho škol-stva sa Haan pravdepodobne dlhodobo zbavil svojich väzieb na slovenské národ-né hnutie. Po roku 1842 je ďalší zdroj, ktorý spája Haana so slovenským hnutím, datovaný z roku 1872. Pred preskúmaním tejto časti jeho životnej dráhy sa pozri-me na to, ktoré štruktúry v Haanovej spoločenskej sieti nahradili slovenské siete a ktoré doplnili jeho luteránske vzťahy.
„Hlavný župan bežal ku mne“ – Haan v elite
Haan je v spomienkach zvyčajne zobrazovaný ako populárna osobnosť, kto-rá je vykresľovaná prostredníctvom jeho vysokováženej pastokto-rácie, vynikajúcej vedeckej práce, občianskeho pôsobenia v Békešskej župe a v Békešskej Čabe a jeho dobrosrdečnej a vždy vtipnej povahy. Jeho spoločenská prestíž a úcta však nebola vyvolaná náhodou, ale vedome konštruovanou životnou stratégiou.
Dobrým príkladom toho je, že keď prišiel z Nemecka domov, požiadal o pô-žičku vodcu slovenského hnutia, teda Štúra, ale o pár mesiacov neskôr venoval ako učiteľ v Békešskej Čabe veľkú časť svojej tvorivej energie na to, aby jeho slovenskí študenti neprehovorili v škole ani jedno slovo po slovensky, aby hovori-li len po maďarsky. Totiž hneď, ako pricestoval z Bratislavy do Pešti, dostal sprá-vu, že bol zvolený za učiteľa na maďarskej škole v Békešskej Čabe. Aj keď vo svojich pamätiach uvádza, že jeho zámerom nebolo prinútiť slovenských študen-tov zabudnúť na materinský jazyk, popisuje však, že sa uchýlil k dosť drastickým metódam. Aj keď tvrdil, že jeho študenti nevedeli na začiatku prvého školského roka ani slovo po maďarsky, učil ich všetky predmety v maďarčine tak, že sa mu-seli nabifľovať nezrozumiteľný text, a keď niekto hovoril po slovensky, bol po-trestaný. Potom hrdo vyhlásil: „Ten, kto chodil dva roky do mojej školy, hovoril a písal po maďarsky rovnako bezchybne, akoby sa vzdelával v Kecskeméte“
(Haan, 2017, s. 66 – 67).
Aj keď sa formálne dištancoval od oficiálnej politiky, aktívne sa podieľal na verejnom živote ako jeden z najkvalifikovanejších členov reformnej strany v mes-te. Netrvalo však dlho a Haan sa stal pilierom elity v meste, ktorá podporovala
uhorské reformné hnutie a bola nadšeným vyznávačom Lajosa Kossutha. V roku 1842, teda v roku jeho návratu, bolo v Békešskej Čabe založené kasíno. Mladík, ktorý sa len nedávno vrátil, sa okamžite stal nielen jeho členom, ale aj úradní-kom (notárom) (Haan, 2017, s. 71; Bódán, 2018, s. 28 – 48). Potom, v roku 1845 vydal prvé dejiny o meste v maďarčine a slovenčine. Príležitosťou bolo sté výro-čie vybudovania staršieho luteránskeho kostola, ale malá knižočka neovplyvnila len cirkevný či historický priestor, ale zasiahla i do verejnej a politickej sféry.
Podstatou príbehu, ktorý rozprával Haan, bola urbanizácia a občiansky rozvoj osady, najdôležitejším prvkom ktorých bola v tom čase úspešnosť rokovaní o dobrovoľnom večitom výkupe. Málopočetná honorácia poľnohospodárskeho mesta, ktoré obývali väčšinou roľníci, mala v tom čase vážne ambície zbaviť sa právomocí zemepána a daňového bremena v podobe dobrovoľného večitého vý-kupu, využitím možnosti, ktorú im poskytoval zákon. V tomto interpretačnom rámci teda je Haanova práca odtlačkom emancipačných ambícií miestnej elity Békešskej Čaby (Demmel, 2018a, s. 118).
V prvých mesiacoch revolúcie na jar roku 1848 Haan aktívne pôsobil v Bé-kešskej Čabe a sprevádzal miestnu jednotku národnej gardy ako táborový farár.
V apríli 1849 preložil Kossuthovo vyhlásenie o nezávislosti Uhorska a potom, ako hrdo upozorňuje vo svojich pamätiach, pred tisíckami ľudí na trhovisku v Békešskej Čabe sám prečítal text v slovenčine (Haan, 2017, s. 89). Revolučný postoj Haana sa však čoskoro stal minulosťou. Aj keď vo svojich spomienkach napísaných v 70. rokoch 19. storočia dôrazne karhá neoabsolutistické obdobie 50.
rokov a hlavne vykonávateľa/udržiavateľa autority, teda žandárstvo (Haan, 2017, s. 119), súčasné pramene ukazujú, že Haan veľmi ľahko našiel spoločnú reč s ne-oabsolitistickými úradníkmi a miestnymi žandármi. Od začiatku roku 1849 bol farárom v Nadlaku a do svojich pamätí zapíše trochu nedbalo, ale hrdo, že hoci v rokoch 1850 – 1854 došlo v Uhorsku k vytvoreniu vojenskej správy a boli za-kázané zhromaždenia, nebolo možné uskutočniť ani presbyteriálne zhromažde-nia v cirkvách, on v Nadlaku bez problémov zorganizoval presbyteriálne zhro-maždenie v miestnej škole, ba dokonca aj valné zhrozhro-maždenie v kostole (Haan, 2017, s. 93). Nebolo to však vďaka šťastiu: miestny cisársky aparát zjavne pova-žoval Haana za dôveryhodného, pretože farnosť, ktorú viedol, – na rozdiel od ostatných luteránskych farností – dostala oficiálnym dokumentom úradne povo-lenie na konanie presbyteriálneho stretnutia.3 Nadlacké cirkevné záznamy tiež odhalili, že Haan mal obzvlášť dobré vzťahy s miestnymi žandármi (Demmel, 2020a) napriek tomu, že v 70. rokoch 19. storočia hlboko odsúdil samotnú inštitú-ciu. Zaujímavá je ale i počiatočná etapa jeho historickej kariéry. Zdá sa, že aj v tejto oblasti zohrali dôležitú úlohu vonkajšie vplyvy a prispôsobenie sa
súčas-3 EOL, Békés Megyei Esperesség, 13. d. IX. Intézmények, 352. 1853. június 20. A nagylaki egy-házgyűlés Bánfy József biztos jelenlétében megtarthatása.
ným mocenským podmienkam. Aj keď Haan vydal krátke brožúry o histórii mesta Békešská Čaba a Nadlak (Haan, 1845; Haan – Zayácz, 1853), pri príleži-tosti výročia miestnych cirkví, pomerne neskoro, okolo štyridsiatky, v druhej po-lovici 50. rokov 19. storočia, sa rozhodol budovať skôr vedeckú ako cirkevnú ka-riéru. Asi aj toto rozhodnutie vyvolal vonkajší impulz. V roku 1855 zomrel jeho otec, farár v Békešskej Čabe, a na jeho miesto bol zvolený Haan. Pre veľký počet veriacich vo farnosti už v tom čase slúžili dvaja farári, a Haan si veľmi rýchlo uvedomil, že jeho spoločník Gusztáv Szeberényi má vážne ambície v oblasti správy cirkvi a Haan mal pocit, že v tejto rivalite pravdepodobne zaostane. „Vi-diac a okúsiac Szeberényiho ambície, povedal som si, že mu nebudem stáť v ces-te, nebudem naháňať úrady, nech pracuje na administratívnom poli, nech je z neho dekan atď. Naopak, aby som si aj ja urobil nejaké meno, vydám sa lite-rárnym smerom, kde ma Szeberényi nemôže nasledovať. Tak si nebudeme navzá-jom prekážať, naše cesty sa nebudú križovať a bude medzi nami svätý pokoj“
(Haan, 2017, s. 97). Haan sa teda radšej vyhol Szeberényiho kariérnym plánom a zameral sa na kariéru v oblasti histórie.
To všetko je zrejmé i z jeho dochovanej korešpondencie. Amatérsky historik, ktorý dovtedy čítal iba dostupné miestne pramene, sotva sa usadil v Békešskej Čabe začal s rozsiahlejším výskumom. Už v roku 1857 spracoval údaje o Békeš-skej župe dostupné v knižnici UhorBékeš-skej akadémie vied v Pešti a od polovice 60.
rokov 19. storočia začal budovať svoje vzťahy s vynikajúcimi predstaviteľmi pro-fesionálnej maďarskej historiografie, a to nielen na pracovnej úrovni. Ivánovi Nagy ovi zašle klobásu a pozve ho do Békešskej Čaby, aby ho pohostil pri „pra-meni cesnakovej“ (teda cesnakovou klobásou). Frigyesovi Pestymu dobrovoľne ponúka, že v Békešskej Čabe zhromaždí predplatiteľov časopisu Századok, ktoré v tom čase ešte len plánovali vydať, a Kálmánovi Thalymu, ktorý skutočne začal časopis redigovať, píše, že ako redaktor robí veľmi dobrú prácu, lebo rediguje taký časopis, ktorý s radosťou čítajú aj „učiteľ, kňaz, právnik, obchodník“ (Haan, 2017, s. 223 – 237).
Ale Haanove memoáre sú aj plné viet, ktoré objasňujú, ako veľmi rád trávil čas v spoločnosti hlavných županov, ministrov, katolíckych biskupov a ďalších hodnostárov, ako dobre mu padlo písať vety, ako „hlavný župán bežal ku mne“
alebo to, že napríklad biskup Arnold Ipolyi, barón Béla Weinckheim alebo
alebo to, že napríklad biskup Arnold Ipolyi, barón Béla Weinckheim alebo