Vnímanie materinskej reči v poézii Gregora Papučka

Gregor Papuček básňou Homofóniareflektuje na Kormošovu Po-lyfóniu,ktorá už svojím titulom anticipuje jeho nesúhlas s Kor-mošovými názormi vyslovenými v tejto básni. tiež vychádza z hudobného termínu, lenže na rozdiel od Kormoša sa stotožňuje s homofóniou, ktorá sa podstatne odlišuje od viachlasu tým, že hlavnú melódiu tvorí jeden hlas a ostatné ho akordicky dopĺňajú.

Medzi hlasmi pri homofonickom konštruovaní hudobnej skladby je hierarchický vzťah. Básnik pod názvom Homofónia

uviedol v zátvorke tiež podtitul, akési stručné predbežné vysvet-lenie svojej mienky o tom, že by jeho odpoveď mohla mať titul Polyfóniaiba vtedy, ak by sa jej obsah týkal mlynských jazyko-vých pomerov. Vo viacerých Papučkojazyko-vých básňach interpreto-vaných v tejto knihe sme sa stretli s jeho požiadavkou jednoja-zyčnosti (slovenčiny) voči svojim rodákom. V tejto otázke je Papuček nekompromisný, avšak sám zisťuje v kruhu Mlynčanov, že sa ich materinský jazyk z každodennej komunikácie posúva na úroveň druhého jazyka, ba dochádza k výmene jazykov na úkor slovenčiny. na tento stav naráža v podtitule svojej básne Homofónia:

(alebo Polyfónia, keby ju boli v Mlynkoch napísali)

„Prekrásne horí plameň jazyka, tak praskajú v ňom naše krehké slová!

Srdce nám zviera divná muzika, z úst našich detí tlačí sa reč nová.

nijaký Bábel! – Homofónia!

nemáme zatiaľ na to lepší liek.

tak rozumie Kormoša – Papuček.“

Svoju reakciu na ideu Kormošom hlásaného „viachlasu jazy-kov“ stručne a promptne podáva tak, že rad radom spochybňuje jeho pozitívne vnímané myšlienky, vytvárajúc z nich kontrastné dvojice: „Prekrásne horí plameň jazyka, / vo vatre ducha praskajú slová“ – u Kormoša tento verš znamená radosť zo vzniku rozlič-ných jazykov; parafrázovaný variant tejto vety u Papučka: „Pre-krásne horí plameň jazyka, / tak praskajú v ňom naše krehké

slová!“– má opačný zmysel naznačujúci hrozbu zo straty „kreh-kých slov“ (pilíšskych slov). Kormošovi „divá muzika“ (znenie rôznych jazykov) „zohrieva srdce“ a táto melódia mu pripadá ako začiatok niečoho nového, kým Papučkovi „srdce zviera“

a prívlastok „nová“ v jeho vnímaní znamená výmenu slovenčiny maďarčinou u mládeži. Význam polyfónie stiera s významom ba-bylonského jazykového zmätku, čo odmieta, a namiesto neho za-stáva homofóniu, respektíve jednojazyčnosť ako jediný liek, je-dinú taktiku v zachovávaní materčiny.

autor pri výbere nadpisu a pri spracovaní obsahovej náplne básne Nemeľte Mlynkyvyužil možnosť jazykovej hry vyplývajúcej z dvoch významov názvu Mlynky:

„nemeľte, Mlynky, našu drahú reč!

to nie je žito, nebude z nej múka.

Kde slová melie mlyn, tne tmavá ruka, tam národnosti chladný vietor fúka.

I keď sa nad nami už zradne zmráka, nemeľte, Mlynky, naše pekné piesne!

to nie je jarný jačmeň, to je spev, ostal by po ňom iba vlčí rev.“

Použitie veľkého písmena naznačuje, že ide o názov básni-kovho rodiska. na druhej strane význam slova s malým písme-nom – mlyn (všeobecné podstatné meno) – odkazuje na vodné mlyny, ktoré fungovali v obci už od prvej polovice 18. storočia.

Sem prinášali ľudia na mletie obilie z okolitých dedín „do mly-nov“, a tak postupne vzniklo zemepisné meno Mlynky (Papuček, Gregor, 2006). Slovo mlyn napísané malým písmenom možno vnímať aj symbolicky – všetko zomelie, čo sa do neho položí.

autorovmu zámeru vyjadriť vytrácanie slovenského jazyka z Mlynkov symbolický význam slova práve vyhovuje.

Dnešní Mlynčania tým, že sa postupne čoraz viac odďaľujú od svojho materinského jazyka, nechtiac dosahujú, že vízia bás-nika o zániku slovenčiny sa môže čoskoro stať i skutočnosťou.

tento proces znázorňuje Papuček symbolickým znášaním pilíš -skych slov, čiže materčinu do mlyna na mletie, ktorú mlynské kolo zomelie a zničí. Básnik, vychádzajúc zo svojich trpkých skú-seností, upozorňuje Mlynčanov na toto nebezpečenstvo a varuje ich pred ním. Prosí ich, aby sa vyhli takýmto dianiam, skôr nech sa snažia zachrániť svoje „pekné piesne“, veď ony nie sú na zo-mletie:

„aj keď by do nás blesky bili hneď, nevzdávajme sa reči, piesní, veď bol tu už kríž, bol aj vrch Golgota.

Diabol zmĺkol, hromy prestali biť.

Mali sme sa od koho naučiť, že pravda prežije, zlo stroskotá.“

napokon vo finálnej časti uvedie tri biblické symboly, ktorými mieni poukázať na pretrpené nespravodlivosti počas dejín Mlyn-čanov: „bol tu už kríž, bol aj vrch Golgota“. Kríž je znakom kres-ťanstva a utrpenia. obidva motívy možno pripisovať aj Mlynča-nom, nakoľko je všeobecne známa o nich ich hlboká religiozita prejavujúca sa v každej oblasti života. utrpení vyplývajúcich zo sociálneho zaradenia a národnostnej určenosti sa dotýkajú všetci štyria básnici. Papuček sa v tejto básni o tom vyjadruje obrazom Golgoty, symbolom utrpenia Ježiša, ktorý dáva do paralely so svojimi osobnými skúsenosťami. „Diabol“ (protivník) ako

ste-lesnenie hriechu, zlomyseľnosti a pokušenia vykonal v minulosti v živote Mlynčanov veľké škody, keď ich zámerne zviedol na fa-lošnú cestu, následkom čoho sa tí, ktorí podľahli jeho pokuše-niam, odvrátili od svojich koreňov. Sled myšlienok uzatvára kon-štatáciou, akousi ľudovou múdrosťou naučenou od predchodcov,

„že pravda prežije, zlo stroskotá“.