alexander Kormoš: Pilíšska svadba

Báseň Pilíšska svadba(1991) už svojou tektonikou pripomína ospevovaný vrch Pilíš. umiestnenie jednotlivých veršov v rámci textového priestoru vytvára podobu štylizovaného vrchu do výšky sa vypínajúcim štítom symbolizujúcim vrchol Pilíša. táto forma sa dosahuje premyslenými textotvornými postupmi pre-javujúcimi sa vo výbere a usporiadaní veršov rôznej dĺžky a rôz-neho obsahu, predovšetkým zmyslového charakteru. V súlade s vertikálnym členením textu v úvodnej časti básne sa v krátkych dvojslovných veršoch rysuje vizuálny vzhľad vrchu tak, ako ho lyrický subjekt vidí z rozličných pohľadov:

„Zďaleka modrá, zblízka zelená, tisíckrát ospievaná, povestná, pilíšska hora!“

najvyšší bod vrchu neustále mení svoju aktuálnu tvár v závis -losti od atmosferických pomerov, od diaľky a smeru jej sledova-nia, ako aj od momentálneho duševného stavu lyrického ja.

K hore sa priraďuje rad sémanticky pozitívnych prívlastkov (modrá, zelená, ospievaná, povestná, pilíšska), čím sa pripravuje lahodná atmosféra vhodná pre vykonávanie svadobného aktu sľúbeného v titule básne. Po uvedení vonkajších vlastností per-sonifikovanej hory – nevesty, vymenúvajú sa jej „vnútorné“ hod-noty, respektíve tie dary, ktorými už stáročia zabezpečuje životne dôležité podmienky pre tunajších ľudí:

„Pramene života, studienky nádeje, bystriny viery stáročia žblnkocú v lákavej zeleni spevavých lesov na tvojich

skalnatých svahoch.“

V tejto súvislosti sa vyzdvihujú rôzne druhy vôd (prameň, stu-dienka, bystrina), prameniacich na svahoch Pilíša. Voda vo vní-maní lyrického subjektu tvorí najväčšiu hodnotu, keďže z nej vy-viera život a dve životne dôležité kresťanské cnosti nádej a vy-viera.

od nepamäti tečúce vody svoju trvalú prítomnosť ohlasujú svojmu okoliu zvláštnym žblnkavým zvukom, k čomu sa pripája spev lesov, vytvárajúc tak harmóniu svojráznych auditívnych doj-mov rázovitého kraja. nepretržité prúdenie vody v skalnatých úbočiach pritom navodzuje predstavu o plynutí života v úpätí povestnej hory, čo svedčí o jej starobylosti a o hlbokej zakorene-nosti lyrického subjektu v nej. V citovaných veršoch sa vymenú-vajú typické povrchové elementy krajiny (voda, studienka, drevo, skala), určujúce jej hlavné atribúty. V nasledujúcom úryvku vy-jadrenie lásky a obdivu lyrického subjektu k dôverne známej prí-rode sa zintenzívňuje striedaním kratších a dlhších veršov, enu-meráciou, diakritickými znamienkami (čiarky, výkričníky), apostrofou a básnickými zvolaniami, ktoré dodávajú celkovému vyzneniu básne slávnostný charakter:

„Ó, ty tisíci raz omladnutá chodníkmi lásky popretkávaná, premilená hora,

ty rozkošná kolíska našich rajských, húkami ubíjaných túžob!“

Ide o zložené básnické zvolanie začínajúce sa apostrofou („Ó, ty (...) hora,“) a skladajúce sa z viacerých veršov akcentujúcich schopnosť prírody – imaginárnej ženskej bytosti, neustáleho sa obnovovania. Pri pohľade na oslavovanú horu, v mysli lyrického jasa vynárajú spomienky na svoju mladosť, ktorej hora bola pria-mym svedkom. tým väzba medzi ním a ňou nadobúda osobnú dimenziu. Citová a myšlienková vyrovnanosť básne sa však zrazu nečakane pretrháva uvedením do kontextu protirečivého mo-mentu vyplývajúceho z kontrastu medzi krásou a štedrosťou prí-rody voči tunajším obyvateľom a medzi ich nesplnenými túžbami („ty rozkošná kolíska našich rajských, / húkami ubíjaných tú -žob!“). na prvé čítanie sa zdá, akoby sa do plynulého sledu pred-chádzajúcich pozitívnych obrazov dostali kontroverzné pohľady improvizovane. tomu ale protirečí ich vedomé umiestnenie práve na konci strofy, čím sa naznačujú v pozadí idylicky nakreslenej prírody problematické javy týkajúce sa súčasného stavu sloven-ského obyvateľstva. Po krátkom vybočení z hlavnej tematickej línie básne v nasledujúcej strofe pokračuje v oslavnom a pochvalnom tóne ospievanie hlavných aktérov nastávajúcej svadby, snúbencov v symbolickom zmysle, nevesty (hora) a ženícha (rodný kraj):

„Znova si odetá

do svojho krásneho kroja, ako mladá nevesta

parádne vyzdobená, od vekov zasnúbená

s naším prekrásnym rodným krajom s tým naším tvrdým osudom!“

Prvé slovo tejto strofy, príslovka „znova“, odkazuje na kolobeh prírody, na zavítanie jari, keď sa obrodí príroda, keď je lásky čas.

Do sviatočnej chvíle však opäť vtisne protipólny faktor týkajúci sa osudu poetovho širšieho rodu („s naším prekrásnym rodným krajom / s tým naším tvrdým osudom!“), nachádzajúci sa na vý-znamotvornom mieste v závere strofy. Protiklad medzi majestát-nym prírodným prostredím a „tvrdým osudom“ evokuje nega-tívne spomienky uložené v historickej pamäti národnostnej komunity, tradovanej z generácie na generáciu, ako aj sklamanie z postoja súvekého maďarského prostredia k nej. na druhej strane výrok týkajúci sa nepriaznivého osudu možno vzťahovať konkrétne aj na miestne povrchové podmienky, s ktorými sú-stavne museli zápasiť tamojší ľudia. V závere básne sa pristupuje k slávnostnému obradu. V básni sa zachytávajú posledné mo-menty pred odchodom mladého páru na sobáš, v ktorých možno identifikovať niektoré zlomky tradičnej pilíšskej svadby:

„tvojou večnou krásou opojení,

s radostným spevom a tancom pôjdeme na tvoju kvetnatú, slnečnú svadbu!

nech žije vo večnom šťastí a radosti ten večne mladý a prekrásny pár:

pilíšska hora a pilíšsky kraj!“

Súčasťou tejto časti rituálu je svadobný sprievod, ktorý pri dobrej nálade, spievajúc a tancujúc odprevádza svadobný pár na sobáš. napokon zo strany svadobníkov odznie vinš: „nech žije vo večnom šťastí a radosti / ten večne mladý a prekrásny pár: / pilíšska hora a pilíšsky kraj!“ Kormošov básnický text možno hodnotiť ako apateózu rodného kraja s vysokým stupňom meta-forickosti, respektíve ako mýt pilíšskej prírody, v centre s vrchom

Pilíš. V poetovom prístupe k rodnej zemi však nachádzame znaky dialektického nazerania na svet, čo sa prejavuje v jeho celej poetickej tvorbe. ako z analyzovanej básne vyplýva, pre neho nič nie je jednoznačne pekné alebo škaredé, dobré alebo zlé. aj za kulisami krásou a harmóniou prekypujúcim jarným prírodným obrazom objavuje zlomy a trhliny narúšajúce zdanlivý súlad. Veľ-koleposť Pilíša vníma v protiklade s neblahou situáciou sloven-skej komunity. Protiklady sa však v záverečnej časti básne urov-najú a triumfuje nad nimi obrodzujúca sa jarná príroda.