Kultická báseň alexandra Kormoša: topoľ ako

Vráťme sa však k titulu cez Fuhlove úvodne slová, ktoré končí otázkou: „Vráti sa nám z modrosti nášho pilíšskeho neba?“ tu sa môže nastoliť otázka aj zo strany čitateľa, veď k tomu, aby sa niečo vrátilo niekomu, najprv ktosi a čosi musel komusi vziať. odpoveď sa skrýva v básni baladického ladenia alexandra Kormoša Topoľ, v ktorej sa hovorí o vyrúbaní bujného topoľa, „(...) rastúceho na Pažiti, pri vápenných peciach. Bol taký hrubý, že ani dvaja chlapci ho nemohli oblapiť.“ (a. Kormoš sa zmieni o topoli v súkrom-nom rozhovore.) už druhou citovanou vetou sa naznačuje, že ak-iste ide o zmýtizovaný strom, ku ktorému sa viažu spomienky mnohých Pilíšanov, ktorí ho mali radi a vídavali ho ešte v jeho plnej kráse:

„V prekrásnom pilíšskom údolí vyrástol bujarý topoľ.

Z vápenných pecí sa kúdolí na listy sadá mu popol.

raz ho však vyťali, spálili, vykvitla žeravá ruža;

získali chlebíček spanelý:

bielunké vápno jak duša.

V húštinách čistili dúbravy, pálili krpaté chrastie, všetko, čo zbytočne rastie.

ale ten topoľ keď rúbali, prajúc si väčší kus chleba, stratili z modrosti neba.“

topoľ mohol vidieť aj autor spomínaného úvodného prejavu, aj s niektorými účastníkmi podujatia, veď básnický text uzrel svetlo sveta v roku 1980 a bol knižne publikovaný v roku 1981 v prvej básnickej zbierke Kormoša, Polyfónia.topoľ svojou vý-nimočnou urastenosťou patril medzi dominantné orientačné body prostredia, preto s jeho strácaním sa z dohľadu ostalo po ňom prázdne miesto ako memento jeho pominutia, čo okolo -idúcich zvyknutých na jeho vzhľad napĺňalo pocitom ľútosti.

Prvý výstup na Pilíš bol vhodnou príležitosťou na to, aby sa oži-vila spomienka na vyrúbaný strom a aby sa napraoži-vila predchod-cami spôsobená ujma na prírode. táto snaha sa uskutočnila v slávnostnom akte zasadenia a ovenčenia jaseňa slovenskou tri-kolórou. V tejto súvislosti sa odvolávame na názor autorskej dvo-jice,¹⁷v zmysle ktorého spomínanie spĺňa funkciu sprostredko-vateľa medzi minulosťou a súčasnosťou vtedy, ak privedie spomínajúceho k novým asociáciam či prístupom vo vzťahu k danej spomienke, ktoré sa potom prepletajú, vzájomne uvádza-júc jedna druhú do obrodzuuvádza-júceho sa pohybu.

topoľ je symbolom vápenárskeho života plynúcim v jemne sa kúdoliacom dyme peci, ktorý sa usádzal na jeho listoch, ako na vlasoch a na celom tele vápenárov. V ich blízkosti prežíval po-dobný osud ako oni – boli odkázaní na seba, avšak predsa ho vy-ťali z praktických dôvodov, potrebovali ho ako palivo do piecok, pre živobytie. V našej interpretácii posledná strofa „ale ten topoľ

17 http://communicatio.hu/jelkep/2012/1_4/kapitany_agnes_kapitany_gabor.

htm

keď rúbali, / prajúc si väčší kus chleba, / stratili z modrosti neba“.

symbolizuje zánik živej bytosti, k čomu sa dopustilo z núdze.

Podľa našej mienky účastníci tohto aktu museli pre vykonávanie symbolickej zrady voči stromu pociťovať výčitky svedomia, ba mohol ich trápiť aj pocit viny. V balade po previnení hrdinu zá-konite nasleduje trest. V našom príbehu trestom môže byť strata

„z modrosti neba“, pod čím rozumieme stratu božskej náklon-nosti voči drevorubačom. Interpretácia básnických obrazov však môže byť rôzna v závislosti od vedomostí a životných skúseností vykladača. Máme k dispozícii autointerpretáciu tejto kultickej básne od jej autora alexandra Kormoša, z ktorej citujeme nie-koľko zaujímavých myšlienok:

„Modrá farba je tu symbolom slovenskosti, ako jedna z farieb slovenskej zástavy, ktorá farba ju odlišuje od zástavy maďarskej.

tu sa skrýva aj ďalší význam básnickej výpovede: jednou z príčin straty »z modrosti neba« bol aj spôsob zabezpečenia živobytia, želajúc si väčší kus chleba. avšak v druhej strofe sú skryté aj farby maďarskej trikolory: žeravá ruža, bielunké vápno ako duša, ze-lený topoľ, z ktorých červená a biela farba prislúcha aj slovenskej zástave. to znamená, že Slováci a Maďari nielen v zástave majú niečo spoločné (bielu a červenú farbu) ale mnoho spoločného je v aj ich dejinách a kultúre.“

Poet v tejto básni uplatnil symboliku farieb, cez ktorú identi-fikujeme jeho postoj k dvom národom, Slovákom a Maďarom.

Spoločnú historickú minulosť vyjadruje rovnakými farbami ná-rodných vlajok (červená, biela), kým rozdiely medzi nimi zná-zorňuje farbami odlišnými (modrou, zelenou).

Domnievame sa, že odpoveď na Fuhlovu otázku možno čítať jednak z básne, jednak z vyšších interpretácií. napokon vy-vstáva tu ešte jedna otázka, položená na konci pozdravu I. Fuhla:

či sa rituálnym sadením stromu podarí „získať späť aspoň len kúsok z tej stratenej modrosti nášho pilíšskeho slovenského neba.“ nazdávame sa, že išlo o skvelý pokus nahradenia straty vyplývajúcej zo skutkov predchodcov. Pri tomto momente sa vy-rovnávajú vzťahy medzi predchádzajúcou a súčasnou generáciou a v priebehu tohto procesu sa súčasníci zaraďujú do kontinuit-ného vývinu s príslušníkmi svojho rodu, uvedomujúc si svoju zodpovednosť za svoju budúcnosť.

Po predstavení jednotlivých rituálnych zložiek viažucich sa k novej pilíšskej kultúrnej tradícii „Spoločnými chodníkmi – Me-moriál Juraja Migaša“ predstavíme dve básne, ktoré sa síce tesne neviažu k Výstupom na vrchol Pilíša, ale z iného uhla pohľadu rozvíjajú a obohacujú jeho významy.