Cintorín v poézii Juraja Dolnozemského

Podobné myšlienky a obrazy veštiace zánik slovenského spolo-čenstva žijúceho v tomto regióne nachádzame aj v poézii Juraja Dolnozemského. Ich spoločnou črtou je, že v centre záujmu ich poézie je problematika identity a materinského jazyka. rozdiely medzi nimi vyplývajú z viacerých okolností, medzi ktorými ako prvé spomenieme odlišný inšpiračný prameň. Kým Papuček je básnik hôr, Dolnozemský je poet nížiny. obaja narábajú s typic-kými motívmi a symbolmi svojho bližšieho prostredia, prostred-níctvom ktorých sa však dostávajú k podobným záverom.

roz-chádzajú sa ale v otázke perspektívy slovenského jazyka, ako aj v problematike identity týkajúcej sa užšej komunity. Básne, ktoré sme vybrali od autora, svedčia o jeho úprimnom a pokornom prístupe k svetu.

Ako?

Vytratili sa slovenské slová z našej dediny.

odišli ohrdené do cintorínov, preč.

nebráni ich už naša Slovač, bo zhrdzavel jej meč.

tak smutno mi je, moja drahá reč!

Bolí ma duša za roztratenými.

lež k boju

v tej clivej samote už chýba sila, a nádeje nám kalná voda zmyla.

Poraď mi, osud,

ako prebudiť nemých, ako nájsť stratených, do ramien

ako naliať sily, a ako vrátiť dych?

Pre básnika sú slovenské slová metaforou predchodcov – no-siteľov slovenskej materinskej reči. Báseň napriek svojej zdanlivej jednoduchosti vyslovuje vážne myšlienky. Veršom „Odišli(slová) ohrdené / do cintorínov, / preč.“sa konštatuje nezmeniteľný fakt straty jazyka, zároveň sa odkazuje na rôzne historické okolnosti, ktoré negatívne ovplyvnili osudy dolnozemských Slovákov.

Slovné spojenie „ohrdené slová“ pripomína obdobie, keď sa úradne podcenil národnostný jazyk, v dôsledku čoho aj predsta-vitelia národnosti spochybnili hodnotu svojej materčiny a po-stupne sa oddialili od nej, pohŕdali ňou. Dolnozemský z vlast-ných skúseností pozná skľučujúce pocity v súvislosti s touto problematikou, ktoré prežíval ako žiak nižšej evanjelickej školy vo svojom rodisku. Pod „stratenými“rozumie v cintoríne odpo-čívajúce generácie, ale aj súčasníkov, ktorí sú stratení v tom zmysle, že sa dištancujú od svojich koreňov. Čo by mohol v tejto veci vykonať básnik? uvedomuje si svoje roky, priznáva sa, že sila ho opúšťa, sám nie je schopný zastaviť tento proces. Je bezmocný, trápi ho tento neblahý stav, ťažko to znáša. Cintorín v jeho chá-paní je miestom, kde sa pochováva jazyk aj tradičná slovenská kultúra.

Báseň Naše nádejevnímame ako osudový mýt Slovákov žijú-cich v nížinnom priestore:

„už svitá

a rodí sa nový deň.

Zablatený,

zahľadený do minulosti kráčam po stopách predkov.

Som ich a oni sú moji.“

V týchto veršoch sa v zhustenej forme stvárňuje prekážkami plná životná púť lyrického subjektu, ktorý nosí vo svojich génoch dejiny svojich predkov, s ktorými sa stotožňuje a ich ťarchu nesie pokorne a vytrvalo aj za nepriaznivých okolností súčasnej doby.

V básnickej stratégii Juraja Dolnozemského možno sledovať akúsi ustálenú štrukturalizáciu podávaných myšlienok. Sme svedkami tohto postupu aj v tejto básni. Často vychádza z prí-rodného obrazu: „Už svitá / a rodí sa nový deň.“ /, k čomu pripája na prvý pohľad nepatrný, ale o to údernejší osobný moment, keď v rámci jedného, zo štylistického aspektu nepríznakového výrazu vyslovuje podstatu svojej výpovede, ktorú v ďalšej časti básne rozvíja. Prívlastkom „zablatený“ sa zaraďuje do sociálnej vrstvy svojho rodiska a identifikuje sa ako roľník. Status roľníka sa ná-zorne vyjadruje aj v jeho básnickom pseudonyme „Dolnozem-ský“. Súčasne sa stotožňuje aj s predkami, ktorí prichádzali zo svojej hornatej domoviny v priebehu 18. storočia na južnodol-nozemský priestor v nádeji lepšieho života:

„nad domami ako štíhly obor zahladená do diaľavy stará veža stojí.

V cintoríne, kde sú tí prví?

Z tej chudoby

čo priniesli so sebou?

Zápasili s akou biedou?

oni zhrbení

pod ťažkým osudom,

tak písali svoje skromné dejiny,

že húževnatú pilnosť za obetu menili!

Boli z tých,

čo každý verí v seba, tvrdé mozole

trasúc sa blúdili po kúsku chleba.“

Po myšlienkach o minulosti sa pohľad lyrického subjektu za-staví na veži evanjelického kostola, ktorá sa vypína v centre mes-tečka nad rovinatým krajom. Mohutná budova kostola je opor-ným bodom pri orientovaní sa v priestore a zastáva podobnú funkciu ako vrch Pilíš v pilíšskom prostredí. Vzhľad kostola vy-voláva v mysli lyrického ja obraz cintorína, od ktorého sa odvíjajú myšlienky smerom opäť k minulosti, k prvým generáciám dol-nozemských Slovákov. Pred duchovnými očami sa mu vyvstáva predstava o predkoch, ktorých jedným z hlavných atribútov bola chudoba a z nej vyplývajúce okolnosti: „zápasenie s biedou“;

zhrbené držanie tela; „tvrdé mozele“; „kúsok chleba“.Boli však

„húževnatí“ a „pilní“, vďaka čomu v priebehu času vytvárali vhodné životné podmienky pre všestranný rozvoj dediny.

Prešli časy Dnes

hľadáme si miesto i my v dušiach,

otázkami zvedavými zostať dvojjazyčnými?

Či podľahnúť dobe

a zabudnúť na košaté korene?!

Svedomití trpia, svedomie trápia nádeje zlomené!

Minulosť jasne hovorí – slabosť sa pokorí!

Dneška báť sa predsa netreba!

Keď zaseješ, zem pšenicu urodí ver, daj sa presvedčiť

pre budúcnosť, že bude dosť chleba!

Sled myšlienok z minulosti prechádza do súčasnosti nastole-ním aktuálnej, no veľmi citlivej dilemy: či „zostať dvojjazyč-nými?“, „Či podľahnúť dobe / a zabudnúť na košaté korene?!“.na tieto otázky sám nepozná vhodnú odpoveď, preto ich necháva otvorené. Vzápätí sa priznáva, že trpí súčasným nepriaznivým jazykovým stavom, trápi ho strata materinskej reči, o ktorej píše v úvodnej časti básne. Jeho trpké skúsenosti zo svojho užšieho prostredia týkajúce sa používania slovenského jazyka ho však pri-nútia k vysloveniu týchto aktuálnych otázok s cieľom upozorniť a povzbudiť tých, ktorí by mohli vykonať niečo, aby sa situácia zlepšila. Svoju reflexiu uzaviera optimizmom, uvedením do kon-textu akt siatia – typický mužský, nadnes už sakralizovaný pra-covný úkon a motív pšenice a chleba, ktorý v ňom upevňuje vieru roľníka v obrodzujúcu silu zeme, okolo ktorej sa organizuje jeho život, ona mu zabezpečí živobytie a istotu.