Imrich Fuhl: Pilíš

Pilíš už zďaleka vidíš

tú

svetlozelenú farbu hory v búrke času a potom keď mrholí

tu

tá kvapkavá radosť a večne ľadový smútok na povrchu prastarej zemi zhurta sa zleje kruto

do

teplého prúdu pomaly vytriezvujúcich kmitajúcich sa snov a od

ružovobelasého úsvitu nového dňa na čistých vozoch sa vyváža hnoj.

Pred niekoľkými rokmi sme nazvali básnika Imricha Fuhla

„literárnym odvážlivcom spod Pilíša“. Myslíme si, že dôvody, kto-rými sme vtedy podložili opodstatnenosť tohto titulu, sú platné aj v súčasnosti, hoci pravdepodobne dnes by už jeho básne ne-vyvolali až taký objav, ako v období ich vzniku v 80. – 90. rokoch

minulého storočia. V kontexte slovenskej poézie v Maďarsku sú však podľa našej mienky aj dnes platné nižšie uvedené myšlienky:

„Imrich Fuhl upozornil na seba textami sľubujúcimi nový, v slovenskej poézii dovtedy nezvyklý, svojský prístup k svetu. ako suverénny, od svojich literárnych otcov (Gregor Papuček, Alexan-der Kormoš)najmenej o dvadsať rokov mladší odvážlivec, sa ne-zdráhal zaujať kontroverzné stanovisko k ich básnickej stratégii v otázke vnímania a umeleckého tvarovania otázok národnost-ného bytia. ovplyvnený opozičným myšlienkovým a umeleckým ovzduším Budapešti a Bratislavy 80. rokov 20. storočia, ako aj tra-díciou svojho rodiska sa prihlásil novou básnickou stratégiou, spochybňujúcou predchodcami reprezentovanej romantizujúco-patetizujúcej, priam do mýtických dimenzii vysunutej etnicity. to však neznamená, že by si nevážil ich tvorbu. Práve naopak, vy-chádza z nej, pracuje s arzenálom aj nimi preferovaných motívov (rodný kraj, zložky národnostného bytia: slovenské povedomie, materinský jazyk, tradície a ich perspektívy), ktoré však prepisuje tým, že zo vznešených výšin Parnasu slovenskej poézie v Ma-ďarsku ich zvrhne medzi banality prozaického sveta, patriace do každodenného behu života“ (Maruzsová, 2013, s. 87 – 88).

Vychádzame z citovaných názorov o Fuhlovej poézii a na prí-klade jeho emblematickej básne Pilíšsa pokúsime demonštrovať ich aktualitu aj v súčasnosti. Báseň Pilíšbola knižne prvýkrát uve-rejnená v antológii Chodníky (1984). už svojou architektonikou pripomínajúcou vrch Pilíš na seba upozorňuje. Forma kaligramu (grafická báseň) bola blízka autorovým experimentujúcim snahám, pričom vyhovela aj jeho záujmu o možné formy vizuálneho stvár-nenia sveta. Verše sú usporiadané typograficky do trojuholníka, špičku ktorého vytvára titul básne. týmto grafickým riešením názov Pilíšzastupuje naraz dve funkcie: je organickou súčasťou ob-razu vyvolávajúceho predstavu o prírodnom útvare; súčasne

expo-nuje tému básne, o čom však informuje aj tvar kaligramu. Báseň sa zrodila na začiatku 80. rokov 20. storočia, keď mal začínajúci poet sotva dvadsať rokov. Prostredníctvom básnickej reči sa pokúsil vy-spovedať sa zo svojich trpkých skúseností a sklamaní vyplývajúcich z rozporuplných dobových kulís. Priepasť medzi ideálmi a skutoč-nosťou vyjadril v kontradikčných obrazoch plných vnútorného na-pätia, ktoré sa snažil urovnať a nachádzať z nich východisko.

Fuhl si všíma meniaci sa obraz Pilíša počas búrky prinášajúcej dážď a v čase, keď nad horou mrholí. Jesenný obraz prebúdza -júcej sa krajiny vyvoláva pocit chladu, tiesne a osamotenosti a udáva celej textúre pochmúrny tón. Kvapky dažďa v mysli ly-rického subjektu evokujú rad voľných asociácií nadväzujúcich na seba v reťazovitom slede. Pohľad na padajúci dážď v mysli lyric-kého jauvádza do pohybu dve kontrastné duševné rozpoloženia:

radosť > < smútok,ku ktorým sa priraďujú dažďovými kvapkami inšpirované, konštruované vlastnosti vtelené do binárnych opo-zícií. Ide o štylistickú figúru nazvanú oxymorón (druh metafory), vznikajúcej spájaním dvoch slov s kontrastným významom, navzájom sa vylučujúcich: kvapalná radosť > < ľadový smútok.

V oboch prípadoch sa vychádza z určitej fázy skupenstva atmos-ferickej vody (dažďa). K slovu radosť sa pripája predstava jej kva-palnejkonzistencie, kým k slovu smútoksa priraďuje vízia ľadu, tuhej, pevnej látky. na prvé čítanie sa môže zdať nezmyselné zlú-čenie týchto vzájomne sa protirečiacich dvojíc slov. Pri zamyslení sa nad ich významom však objavujeme súvislosti medzi nimi, v ktorých sú ukotvené znaky originálneho myslenia básnika, smerujúce k odkrývaniu mnohoznačnosti sveta. V súvislosti s tým sa oprávnene nadhodí otázka: aká je kvapalná radosť? aký je ľadový smútok? odpoveď možno hľadať v typických znakoch jednotlivých fenoménov. Kvapalná látka má tekutý charakter a vyniká tým, že je neforemná. Z toho vyplýva jej nestálosť,

ne-stabilnosť, neurčiteľnosť, pŕchavosť. oproti tomu ľad, pevné sku-penstvo vody, sa vyznačuje stálosťou, pevnosťou, stabilitou a fo-remnosťou. Keď uvedené vlastnosti premietneme na slová radosť a smútok, vyjadrujúce zložitú psychickú situáciu, ľahko zisťujeme spojivá medzi ich významami. radosť a smútok sú ťažko defino-vateľné duševné stavy, pre ktoré sú platné všetky vymenované znaky spomínaných skupenstiev atmosferickej vody objavujúcej sa v básni. V zmysle toho dochádzame k názoru, že lyrický sub-jekt básne pociťuje dočasnú, prechodnú a chvíľkovú prítomnosť radosti vo svojom živote, kým smútok mu je trvalým, určujúcim znakom životného pocitu. Protirečivosť obrazov sa zintenzívňuje zapojením zrážky medzi snom a realitou do kontextu. Skutočnosť zastupujú negatívne diania odohrávajúce sa v širších, svetových rozmeroch, ktoré pôsobia na človeka rozlaďujúco a vyvolávajú v ňom pocit sklamania a skepsy. tieto okolnosti spôsobujú u jed-notlivca pocit neistoty a ohrozenosti, ktorý sa vkráda aj „do te-plého prúdu (...)snov“a kazí ich pokojný priebeh. Slovné spojenie

„teplý prúd“ vo vyššom kontexte odkazuje na príjemný chod spánku podnieteného hmatovým vnemom. Súčasne sa v asociač-nej reťazi stáva východiskom pre uvedenie výrazu „hnoj“,čím sa v mysli aktivizuje aj čuchový a zrakový vnem, vytvárajúc reálny obraz bežnej, rannej dediny, keď nečakane, posledným slovom posledného verša sa presekne dovtedy pravidelné plynutie veršov takmer šokujúcim konštatovaním „a od ružovobelasého úsvitu nového dňa na čistých vozoch sa vyváža hnoj“.týmto všetko, čo predtým povedal v básni, obrátil naruby naznačujúc, že vytriez-vel zo svojich ilúzií a v snahe vymaniť sa z neprajného sveta na-chádzal svoje miesto v rodisku, kde pokojne plynie život.